Svetlo sveta som uzrel ako najmladšia z jedenástich ratolestí svojich rodičov, v najkrajšom mesiaci roka, v roku Pána 1963, v rodnej obci nazývanej Rišňovce. Je možné, že už pri narodení boli so mnou mierne problémy, pretože ako je o mne známe, musel som prísť na tento svet minimálne s letovačkou v jednej a s guľovnicou a brokovnicou v druhej ruke. Mojim druhým veľkým koníčkom je príroda, poľovníctvo a všakovaké vyvádzanie s akýmkoľvek druhom palných zbraní, bez ohľadu na typ a kaliber. Za najkrajšiu z vôní, s výnimkou jednej, ktorú ale tu nechcem rozvádzať, považujem pach zhoreného pušného prachu. Ale aj tak sa mi dodnes podarilo zostať slobodným. :-)
     Zrejme pod vplyvom vyššie spomínaných 

	....  jeden z chabých pokusov o fyzickú likvidáciu vlkov v okolí Bardejova, :-)

čuchových vnemov a asi preto, že som im chcel prísť na kĺb, sa zo mňa stal chemik. Chémiou sa živím podnes deň a to tým spôsobom, že vyrábam bohapusté drogy. Nie však amatérsky, - krajší je pohľad zo Soroša na Leopoldov ako z Leopoldova na Soroš (pozn. Soroš - vŕšok nad Hlohovcom) - ale profesionálne v blízkom Hlohovci, v Zentive.

     Moja cesta k rádioamatérskemu športu bola pomerne zdĺhavá a komplikovaná. Ako pomerne častého návštevníka na Zväzarme v Nitre ma vždy fascinovali helikoptéry na vysokom stožiari a rôzne dlhé drôty ktoré

Rok 1999, skúšky na triedu "C" zvládnuté, potom sa už dobre vyciera.

končili v budove klubu OK3KRN. K čomu to všetko slúži som už samozrejme vedel. Mal som to naštudované z Amatérskeho Rádia, ktorého pravidelným predplatiteľom som, - ako človek zaujímajúci sa o správanie elektrického prúdu, keď sa o ňom hovorí ešte ako o dobrom sluhovi, - od doby, keď sme platili za jeden čítač typu 7493 260,- Kčs. Strany týkajúce sa samotného rádioamatérstva ako takého som mal preštudované vždy skôr, ako som si začal páliť prsty pri snahách o reprodukciu niektorých konštrukcií nachádzajúcich sa na listoch s nižším poradovým číslom. Aj keď som sa často túlal v blízkosti Mekky Nitrianskych rádioamatérov a určite som sa s niektorými aj stretol, - kto mal vedieť, keď to ani jeden nemal na čele napísané, že to sú oni, pomocou ktorých by som sa mohol dostať k tým správnym zariadeniam - nadviazať priamy kontakt so žiadnym príslušníkom tejto odbornosti sa mi nepodarilo. Prečo tomu bolo tak, ani srnka dodnes netuší. Asi to tak malo byť a ja som aj naďalej zostal len pri čuchaní spáleného pušného prachu.
     Ten správny moment nastal až o hodnú chvíľu neskoršie. Po udalostiach z konca roka roka 1989 sa začala aj na stránkach AR objavovať reklama na zariadenia, pomocou ktorých sa dalo bezdrôtovo komunikovať na občianskom pásme. Samozrejme ani ja, ako osoba infikovaná podobnými vecami, som nemohol zostať k tomuto faktu nevšímavý. Začal som šetriť na vysielačku. Trvalo to pomerne dlho, lebo našetriť na tú dobu potrebný obnos financií pre fajčiara nebolo vôbec jednoduché. Celé toto snaženie sa podarilo zavŕšiť až keď sme v podniku dostali mimoriadnu odmenu. Za čo, to si už nepamätám, ale určite sme museli pre fabriku spáchať nejaký hrdinský čin. Tu sa to všetko začalo. Po zmontovaní všetkého potrebného zariadenia nastali chvíle prvých testov mne dovtedy neznámych oblastí medziľudskej komunikácie. Týždeň neustáleho počúvania CB pásma vystriedali prvé nesmelé všeobecné výzvy na 1 kanáli a prvé spojenia. Nebolo to 

	Na Veľkom Inovci, rubaju mládenci ..., :-)

jednoduché, v tom čase práve končil predchádzajúci 11 ročný cyklus slnečnej aktivity, "rušenia" bolo neúrekom a protistaníc ešte ako šafránu. Cez to všetko, po jednej výzve ma zavolala stanica Charlie 1 Zlaté Moravce. Po z mojej strany nervóznom povysvetlovaní, kto som, čo som a za koľko "santiág" ho beriem prišiel na rad aj Karol. Jeho nepovýšenecký spôsob komunikácie - žiaľ aj s tým som sa stretol u niektorých staníc - s absolútnym začiatočníkom v tejto oblasti mi bol veľmi sympatický. Prezradil na seba tiež, že je rádioamatér. Tak som sa spoznal s vôbec prvým amatérom, Karolom, vtedy OM3TDH, ktorý mi povysvetľoval ako to medzi rádioamatérmi chodí, čo sa patrí a čo nie. Spriatelili sme sa.
      Ďalej to išlo akosi samo, pozúčastňoval som sa rôznych stretnutí a akcií, kde som pospoznával aj ďalších HAM - ov, čo malo za následok, že sme si na jeseň v roku 1995 aj s Jozefom z Nitry, - teraz OM5MM, vtedy na CB Tony Nitra - podali do Bratislavy na Telekomunikačný úrad žiadosť o vykonanie skúšky operátora amatérskej rádiovej stanice pre triedu "D". Skúšku sme na jar roku 1996 samozrejme, aj keď so spotenými rukami, úspešne zvládli. Ja som dostal pridelenú značku OM5AAJ a mal som pred sebou otvorenú svoju rádioamatérsku budúcnosť. V roku 1999 som absolvoval skúšku na operátora triedy "C" a o rok neskôr, po objavení všetkých krás telegrafie, ešte skúšku na triedu "B". Zároveň som požiadal aj o zmenu značky na OM5JA, ktorú vlastním dodnes.