Snaha vytvoriť novú, lepšiu spoločnosť na základoch vybudovaných predchádzajúcimi generáciami sa vinie ako niť počas celej histórie ľudstva. Aj keď v bežnom živote ľudí sú v centre pozornosti predovšetkým súčasné problémy, spravidla pri zlomových situáciách vo vývoji spoločnosti sa zvýrazní dôležitosť historického povedomia a tradícií. Vedomosti o činoch našich predkov, o základoch, z ktorých vyrastá ľudský národ a kultúra súčasného sveta sú zdrojom našej hrdosti a sebavedomia. Zároveň nám umožňujú lepšie chápať nielen minulosť, ale aj prítomnosť.
   Pri pokusoch o interpretáciu života ľudí v najstarších obdobiach vývoja pred vznikom písma, vychádzame z materiálnych prejavov ich činnosti a z nálezových súvislostí pri konkrétnych nálezoch. Vedeckým spracovaním takýchto informácií sa zaoberá predovšetkým archeológia, ktorá na ich základe vysvetľuje zákonitosti a priebeh vzniku a vývoja ľudskej spoločnosti. Dôležitým zdrojom poznania sú často náhodné nálezy a zbery oznámené občanmi, ktoré umožňujú následné prieskumy a výskumy vedené profesionálnymi vedeckými pracovníkmi. Zároveň sú dokladom vzťahu miestnych ľudí k histórii rodného kraja. V mladších obdobiach výrazne rozširujú naše možnosti písomné pramene.
   Pri vyhodnocovaní získaných poznatkov spolupracujú archeológovia často s ďalšími odborníkmi z oblasti geofyziky, archeobotaniky, zoológie, antropológie atď. Takáto spolupráca je veľmi dôležitá pri správnom chronologickom zaradení nálezov. Archeológia pravekej Európy si vypracovala relatívnu chronológiu porovnávaním typologických radov nálezov s oblasťami, z ktorých máme k dispozícii absolútne dáta, ako napríklad Egypt, Mezopotámia, východné Stredomorie. Zároveň, najmä v posledných desaťročiach, poskytujú aj z nášho územia presnejšie absolútne datovanie výsledky rôznych prírodovedeckých disciplín. Pre staršie obdobie sú to hlavne dáta geologické, neskôr predovšetkým metódy zamerané na zistenie absorbcie rádioaktívneho uhlíka (C¹⁴) živými organizmami a jeho rozpad po ich odumretí, metódy paleomagnetického datovania vychádzajúce z fixácie zemského magnetizmu v čase vypálenia hliny a ďalšie. Súhrn týchto desaťročia získavaných poznatkov predstavuje chronologická tabuľka, umožňujúca základnú orientáciu v čase.
   Jednotlivé úseky vývoja ukazujú priebeh osídlenia zo staršej a strednej doby kamennej, mladšej a neskoršej doby kamennej, doby bronzovej, staršej doby železnej, mladšej doby železnej, doby rímskej a doby sťahovania národov. Nasleduje včasný stredovek s nástupom slovanského osídlenia Slovenska a vplyvom avarského kaganátu, v deviatom storočí výrazné obdobie Veľkomoravskej ríše a od prelomu 1. a 2. tisícročia vrcholný stredovek s mocenským presadením sa maďarských kmeňov a etablovaním mnohonárodnostného uhorského štátu.
   Nie je ľahké nájsť v toku času miesto, kde by sa malo začať naše rozprávanie o praveku. Nejde o žiadny pevný bod, proces zrodu človeka z je ho živočíšnych predkov trval milióny rokov. Najnovšie výskumy v Afrike a v Ázii posúvajú obdobie oddelenia foriem rodu Homo z vývojového stromu čeľade Hominidae do doby viac ako 3 milióny rokov pred našim letopočtom, oveľa ďalej než sme donedávna tušili. Tento dlhý vývoj, v ktorom sa vyvinul človek, nazývame hominizáciou. Z biologického hľadiska je homonizácia špecializačný proces, ktorý prebehlo na konci treťohôr a ktorým vyvrcholil vývoj primátov dryopitekovskej fázy. Aj územie Slovenska nálezom pozostatkov dryopitheka z Devínskej Novej Vsi prispieva k poznaniu vývoja človeka.
   V ďalších tisícročiach pokračoval biologický vývoj predchodcov dnešného človeka, z ktorých je v Európe najznámejší vlastne až takmer posledný zatiaľ zistený článok v rade - Homo sapiens neanderthalensis, žijúci v období 120 000 - 70 000 rokov pred našim letopočtom. K početným náleziskám neandertálca tohto typu sa priraďuje aj jedinečný nález kostrových pozostatkov z lokality Gánovce na Slovensku. O niečo mladší, z doby 70 000 - 40 000 rokov pred našim letopočtom, je nález fragmentu lebky neandertálskej ženy v riečisku Váhu pri Šali.
   Tým sme sa našom stručnom priereze dostali k dnešnému človeku - druhu Homo sapiens. Najstaršie dnes známe nálezy sú z lokalít v západnej Európe, na Ukrajine a ďalších miestach zemegule, z geograficky nám blízkych oblastí napr. na Morave. Kultúrne patria do mladšieho obdobia staršej doby kamennej, chronologicky približne od 35 000 rokov pred našim letopočtom. Zo Slovenska priame kostrové pozostatky človeka z tohto obdobia nepoznáme, aj keď sa mu pripisuje zub nájdený v priepasti Malá ľadnica pri Silickej Brezovej. Máme však možnosť skúmať život týchto ľudí na desiatkach lokalít, kde nachádzame stopy po ich krátkodobom pobyte, nástroje, ktoré vyrábali a používali, kosti zvierat, ktorými sa živili a podobne. Doklad o pobyte človeka už v tejto dobe máme aj z bezprostredného okolia Rišňoviec. Na pravobrežnej terase Andačského potoka sa pri prieskume našlo kamenné škrabadlo z limnokvarcitu. Aj keď miesto nálezu patrí podľa súčasného delenia už do katastra obce Alekšince, ďalšie nálezy aj z katastra Rišňoviec sú veľmi pravdepodobné. Ľudí tejto doby reprezentujú menšie skupinky lovcov bez trvalých obydlí. Lov zvierat a zber rastlín bol základom výživy. Na lov a spracovanie ulovených zvierat používal človek staršej doby kamennej rôzne kamenné škrabadlá, nože, hroty oštepov a podobne. Nepochybne využíval pri výrobe nástrojov aj iný dostupný materiál - kosť, drevo. Výrazným pokrokom v technike lovu bol vynález vrhacích zbraní - oštepov a predovšetkým lukov. Používanie lukov je dokázané už v mladších obdobiach staršej doby kamennej, ale ich všeobecnejšie rozšírenie sa predpokladá najmä v dobe kamennej - mezolite.
   Už v závere strednej doby kamennej sa pozornosť človeka zrejme obracala viac na rastlinnú potravu. Človek postupne sám začal na prírodu aktívne pôsobiť. Osvojil si základy pestovania obilia, naučil sa využívať pomoc zvierat pri zabezpečovaní svojej obživy.  Táto zmena je hlbokým hospodársko-spoločenským prerodom. Prvý zásah roľníckej civilizácie prišiel k nám ako vlna nových poznatkov, ktoré zrejme prinieslo nové obyvateľstvo z južnejších oblastí Európy. Typické znaky tohto obdobia - mladšej doby kamennej - možno zhrnúť do niekoľkých bodov.

1. Vznik poľnohospodárskej výroby
2. Chov domácich zvierat
3. Budovanie stálych sídiel
4. Výroba keramiky
5. Výroba hladených kamenných nástrojov
6. Zmeny v spoločenskej nadstavbe

   V zmysle archeologickej klasifikácie sa proces neolitizácie uzatvára objavením keramiky.
   Najstaršie sídliská roľníkov na území Slovenska patrili k veľkému okruhu kultúr s lineárnou keramikou, ktoré postupne osídlili obrovské územie Ukrajiny, Maďarska, Sedmohradska, Slovenska, Rakúska, Čiech, Poľska, Nemecka, východného Francúzska, časti Belgicka a Holandska. Z neskoršieho obdobia mladšej doby kamennej máme doklad aj z katastra Rišňoviec. Podľa správy z roku 1957 sa v zbierke OSŠ v Hlohovci nachádzal kamenný sekeromlat. Žiaľ, jeho presnejšia lokalizácia nebola už možná a teda nevieme, z ktorej časti obce nález pochádza. Tento sekeromlat je vlastne nedohotovený. Sú na ňom stopy počiatočnej fázy vŕtania otvoru pre násadu. Indíciu o existencii osídlenia z mladšej doby kamennej aj v Rišňovciach predstavujú tiež nálezy črepov z tohto obdobia v katastri susednej dediny Lukáčovce v polohe Chrenové.
   Na počiatku druhého tisícročia pred našim letopočtom prišli na územie Slovenska z Ukrajiny a Poľska kmene používajúce keramiku zdobenú odtlačkami šnúry, ktoré poznali tiež predmety vyrobené z medi, neskôr z bronzu. Typickým nálezom sú šperky tvaru vŕbového listu a zdobené

Archeologické nálezy z obce, doba bronzová

dýky. O počiatkoch rozšírenia znalosti výroby bronzových predmetov do oblasti strednej Európy sú rôzne hypotézy. Pripúšťa sa možnosť existencie remeselníkov, ktorí sa sťahovali ne sever, prípadne rozšírenie poznatkov z oblasti Stredozemného a Čierneho mora alebo Kaukazu. Nieje vylúčená ani možnosť miestneho vzniku v Európe, kde to pripúšťali surovinové zdroje - teda ložiská medi a cínu.
   Znalosť kovu a jeho spracovania výrazne ovplyvnila život ľudskej spoločnosti. Bronz, po využití na šperky, sa neskôr uplatnil aj pri výrobe nástrojov a zbraní, čo umožnilo zvýšiť produkciu potravín a tým aj počet obyvateľov. Práve na našich nedostatočných poznatkoch o osídlení katastra Rišňoviec z doby bronzovej je viditeľná absencia prieskumných alebo výskumných aktivít. Zo severnej strany obce v Lukáčovciach sú prieskumom zistené sídliská zo staršej aj strednej doby bronzovej, z východnej strany v Alekšinciach sa prieskumom zistilo pohrebisko zo staršej doby bronzovej a z južnej strany v Rumanovej bol dokonca realizovaný výskum rozsiahleho pohrebiska tiež zo staršej doby bronzovej. Je teda zrejmé, že aj v katastri Rišňoviec sú lokality z tejto doby, ktoré budú nepochybne objavené.
   V mladšej a neskorej dobe bronzovej sa na Slovensku stretáva osídlenie troch veľkých kultúrnych okruhov. Jedným z ich výrazných spoločenských znakov je spaľovanie zomrelých a ich pochovávanie na veľkých pohrebiskách. Podľa tohto zvyku hovoríme o kultúrach popolnicových polí. Severné časti Slovenska patrili k sídelnej oblasti lužického kultúrneho komplexu. Sídla ľudu lužickej kultúry zisťujeme v priebehu približne tisíc rokov na rozsiahlom území vo východnom Nemecku, v Čechách, na Morave, na Slovensku a v Poľsku. Juhovýchodná časť Slovenska patrila k sídelnej oblasti kultúrneho komplexu juhovýchodných popolnicových polí. Sídla tohto ľudu sa rozprestierali na veľkom území zakarpatskej časti Ukrajiny, časti Rumunska, Maďarska, Slovenska a juhovýchodného Poľska. Časť juhozápadného Slovenska patrila k sídelnej ekuméne tretieho okruhu - komplexu stredodunajských popolnicových polí. Aj tento okruh zaberal rozsiahle územie južnej Moravy, Dolného Rakúska, Burgenlandu, časti Maďarska a Slovenska. Z povedaného je zrejmá dôležitosť Slovenska ako územia, kde sa tieto okruhy navzájom stretali a ovplyvňovali. Do tohoto obdobia možno patrili, žiaľ bližšie neurčené. nálezy získané pri prestavbe železničnej trate Zbehy - Leopoldov v roku 1940 z priestoru medzi obcami Rišňovce a Alekšince.
   Už v závere neskorej doby bronzovej sa na Slovensku vyskytujú predmety zo železa. Definitívne sa železo ako úžitkový kov presadilo pri výrobe zbraní a nástrojov v staršej dobe železnej nazvanej aj halštatskej podľa lokality Hallstat v Rakúsku. Z tejto doby sa v katastri Rišňoviec našli črepy v dvoch polohách. Pri už spomínanej oprave železničnej trate v roku 1940 v polohe Bešeňov majer a zo západnej strany obce pri areáli bývalého JRD. V polohe Bešeňov majer sa údajne podľa rozsiahlejšej korešpondencie našli črepy patriace kalenderberskej kultúre. Súčasným prieskumom autora príspevku sa nepodarilo nálezy potvrdiť. Jedná sa o sídlisko, ktorého najvýraznejšie osídlenie sa viaže k mladšiemu obdobiu. Správa o nálezoch črepov zo staršej doby železnej v priestore východne od budov vtedajšieho JRD je z roku 1962. Obidve sídliská dokazujú existenciu osídlenia v tejto dobe, čo zvýrazňuje nález hrobov zo staršej doby železnej v neďalekom Andači.
   V posledných štyroch storočiach pred našim letopočtom sa na Slovensku usadzujú Kelti. Keltské kmene sa presadili v rozsiahlych oblastiach Európy svojou bojovnosťou a vyspelou hospodárskou činnosťou. Dlhé stáročia významne vplývali na historický vývoj a do dnešných dní potomkovia Keltov žijú v západnej časti Európy. Poľnohospodárstvo a remeselná produkcia zbraní, nástrojov, šperkov a pod. dosahovala u Keltov vysokú úroveň. Budujú veľké opevnené sídla mestského charakteru a vytvárajú z nich hospodárske a obchodné strediská, alebo žijú v menších osadách. Potreby hospodárstva, styk s vyspelejšími meridiánnymi oblasťami a všeobecný rast produkcie priviedol Keltov nielen k obchodnej výmene tovaru, ale aj k vytvoreniu ustálených foriem protihodnoty - teda k razbe mincí. Kelti na Slovensku razili najmä strieborné mince. Na začiatku to boli napodobeniny strieborných mincí macedónskych kráľov Filipa II. a Alexandra III., ktoré sa v keltskom prostredí zbarbarizovali. Keltskí žoldnieri totiž tvorili významnú súčasť macedónskych vojsk až do ich porážky Rimanmi. Neskôr si začali keltské kmene na Slovensku raziť vlastné mince s nápismi napr. Biatec, Nomos, Devil a iné. Pri pomere početných nálezísk z mladšej doby železnej známych zo Slovenska je absencia nálezov z tejto doby z katastra Rišňoviec prekvapujúca.
   Posunutím hranice rímskej ríše na pravý breh Dunaja sa územie Slovenska dostalo do sféry záujmu rímskych panovníkov. Z tohoto dôvodu zaznamenávame na Slovensku pomerne častý výskyt importov z rímskych provincií.
   V prvých štyroch storočiach nášho letopočtu v dobe rímskej ovládli južné časti Slovenska germánske kmene Kvádov. Kvádske sídliská sa rozkladali na nížinatých úrodných polohách pozdĺž tokov riek. Stavali zahĺbené chaty s kolovou konštrukciou a sedlovou strechou, okolo ktorých boli rôzne exploatačné alebo zásobnicové jamy. Živili sa poľnohospodárstvom alebo chovom dobytka. Používali v porovnaní s predchádzajúcim keltským osídlením primitívnejšiu v ruke robenú keramiku s osobitou výzdobou. Mŕtvych pochovávali žiarovo. Z doby rímskej máme z katastra Rišňoviec najvýraznejšie doklady. Žiaľ, všetko sú to výsledky z prieskumov alebo náhodné nálezy, ktorých lokalizácia je nepresná. Rozsiahle sídlisko bolo zistené v polohe Bešeňov majer v roku 1940. Sídlisko sa rozkladá na ľavom brehu Andačského potoka na miernom svahu, do ktorého pri budovaní železničnej trate urobili nepravidelný zárez. Z porušených objektov boli zachránené črepy patriace do 2. - 3. storočia nášho letopočtu. Sú teda z doby rímskej, ale kultúrne sú pripisované germánskemu osídleniu. Našli sa tu tiež zlomky keramiky pochádzajúcej z dielne vtedajších rímskych provincií, čo dokladá kontakty miestnych obyvateľov s oblasťou rímskej ríše. Stopy osídlenia sa na tejto polohe zistili v dĺžke takmer 300 m, čo spôsobilo, že v niektorých miestach je táto lokalita spájaná so susednou obcou Alekšince.
   Ďalšie osídlenie z doby rímskej bolo zistené na už uvádzanej polohe východne od areálu vtedajšieho JRD. Prieskum vykonaný autorom príspevku potvrdil existenciu väčšieho

Archeologické nálezy z obce, doba rímska a stredovek

germánskeho sídliska na svahu nad dnes už neexistujúcim potokom. Naše informácie dopĺňajú nálezy dvoch rímskych mincí z 3. storočia nášho letopočtu. Jedná sa o razby Philipa I. (244 - 249 p. n. l.) a Gordiana III. (238 - 244). Nálezové okolnosti sú dnes už žiaľ neznáme. Obidve mince sa nachádzali v zbierke bývalého gymnázia v Kláštore pod Znievom a len potvrdzujú naše predpokladané datovanie sídlisk do 2. a 3. storočia.
   V závere doby rímskej nastáva pohyb kmeňov ktorý vyvrcholil v 5. - 6. storočí nášho letopočtu tzv. veľkým sťahovaním národov. Bolo vyvolané, podľa antických prameňov, útokom bojovných hunských kmeňov, vedených legendárnym vodcom Atilom. Žiaľ, nielen toto pohnuté obdobie, ale i nasledujúce storočia, výrazné príchodom slovanských kmeňov na Slovensko, v katastri Rišňoviec nemáme zatiaľ v nálezoch prezentované.
   Koncom 6. storočia prenikajú na Slovensko slovanské kmene. Najstaršie slovanské obyvateľstvo sa usadzovalo predovšetkým v úrodných nížinách, ale aj vo vyššie položených horských údoliach. Budovalo si menšie osady s polozahĺbenými štvoruholníkovými stavbami s kamennou pieckou. Steny boli zrubové alebo prútené s hlineným výmazom. Tento typ obydlí v rôznych variantoch sa výraznejšie nemení prakticky až takmer do 12. storočia. Prví Slovania na našom území svojich mŕtvych spaľovali a spopolnené zvyšky ukladali do urien, neskôr prešli na kostrový pohrebný rítus.
   Začiatkom 9. storočia vývoj spoločnosti u Slovanov na našom území natoľko pokročil, že umožnil vznik trvalejších nadkmeňových útvarov. Rozhodujúcimi oblasťami bola južná Morava, kde vzniklo moravské kniežactvo. Štátotvorný proces dovŕšil moravský knieža Mojmír spojením obidvoch oblastí, čím položil základy štátu Veľká Morava.
   V dobe existencie Veľkej Moravy dosiahlo slovanské obyvateľstvo na Slovensku vysokú kultúrnu úroveň v hospodárskej a spoločenskej oblasti. S deviatym storočím sa spája vyspelá hrnčiarska, kováčska, hutnícka, šperkárska produkcia, vďaka pôsobeniu Byzantských učencov Konštantína a Metoda rozšírenie a výuka kresťanstva v slovanskom jazyku, písanie kníh v slovanskej reči a slovanským písmom, cirkevná organizácia a stavba kostolov, panských domov, hradísk atď.
   Existenciu osídlenia v tejto dobe naznačuje napríklad náhodný nález slovanského sídliska v susednej Rumanovej.
   V prvej polovici 10. storočia v dôsledku dynastických rozbrojov a oslabenia centrálnej moci dochádza k vnútornej kríze veľkomoravskej spoločnosti. Úpadok dovŕšil vpád staromaďarských kmeňov, ktorý znamenal zánik politickej existencie veľkomoravského štátu.
   Zrejme do tohoto obdobia treba datovať zaujímavý nález kostrového hrobu. Našiel sa v časti dediny "Nová Štvrť" pri kopaní základov na parcele Viktora Šimiaka. Treba oceniť, že nálezca hrob nezničil a nezatajil. Je možné, že sa jedná o pohrebisko, ktorého stopy sa pravdepodobne mohli zachytiť aj pri ďalších zemných prácach v uvedenom priestore. Kostra ležala na chrbte orientovaná v smere V - Z. Na ľavej strane trupu a pri pravej ruke sa našli dve železné strelky - hroty šípov deltoidného a listového tvaru. Orientačne je hrob datovaný do 10. storočia.
   V druhej polovici 10. a počiatkom 11. storočia sa územie Slovenska dostalo do záujmovej sféry mladého českého a rodiaceho sa poľského štátu. Po roku 970 sa začína kryštalizovať aj základ budúceho ranofeudálneho uhorského štátu. Západné Slovensko je na prelome tisícročí striedavo ovládané českými Přemyslovcami, poľským kniežaťom Boleslawom Chrabrým, až nakoniec uhorský kráľ Štefan I. západné Slovensko definitívne začleňuje do uhorského kráľovstva.
   Ľud roľníckych a remeselných osád sa na nových pomeroch podieľal svojou výrobno-hospodárskou činnosťou. V ďalších stáročiach slovenskí obyvatelia juhozápadného Slovenska spoločne s ostatnými občanmi Uhorska vytvárali materiálne predpoklady, na ktorých stáli základy Uhorského kráľovstva, novodobej Československej republiky a súčasnej Slovenskej republiky.
   Náš stručný prehľad počiatkov osídlenia katastra obce Rišňovce doplnený nálezmi z bezprostredného okolia ukazuje, že táto atraktívna oblasť zaujímala ľudí od najstarších období ich pobytu na území dnešného Slovenska. Je úlohou predovšetkým miestnych obyvateľov so živým vzťahom k rodnej obci, aby trpezlivým pozorovaním zhromažďovali ďalšie doklady o pobyte a živote svojich predkov.