Ďalšie údaje o obci máme až z roku 1715. Dolné Rišňovce mali vtedy 13 domácností, v Horných bolo 16 domácností. Celkový počet obyvateľov bol cca 100 - 150 ľudí. Miestnymi zemepánmi boli hlavne Šándorovci a Šimoniovci. V roku 1711 skončilo porážkou rozsiahle protihabsburské povstanie Františka II. Rákócziho. Dotklo sa čiastočne aj okolia Hlohovca a Nitry, lebo jeho armády viackrát zničili dané územie. Nemáme však záznamy o tom, že by sa zničili aj Rišňovce. Našťastie to bolo už posledné protihabsburské povstanie a až do 90. rokov 17. storočia bol v kraji pomerný kľud. Vidno to aj na rýchle sa zvyšujúcom počte zdaneného obyvateľstva. Už sme spomenuli, že v roku 1715 našli cisárski sčítací komisári v Rišňovciach len 29 domácností. Ale v roku 1787 bolo v dolných Rišňovciach trvale osídlených už 56 domov, žilo tu 363 obyvateľov. V Horných Rišňovciach stálo 59 domov, žilo tu 189 obyvateľov. Za cca 80 rokov sa teda dosiahol prírastok obyvateľstva ako pomaly za 200 rokov predtým ! Aj to bol výsledok pomerne pokojných politických a spoločenských pomerov počas prevažnej časti 18. storočia.
   Čím sa vtedajší Rišňovčania zaoberali ? Bola to predovšetkým poľnohospodárska výroba, predpokladáme pestovanie obilnín, chov dobytka či iných menších zvierat. No vieme aj o miestnej produkcii vína. Už sme spomenuli, že v roku 1715 sa obrobila pôda, na ktorej pracovalo 22,5 kopáčov vinohradov. V roku 1720 už to bolo 71 kopáčov, v roku 1769 až 128 kopáčov. Za jedného kopáča vinohradov sa poskytla daň 4 holby vína. Pestovanie vína v obci ale nebolo len záležitosťou 18. storočia. Malo omnoho staršie korene. Už v roku 1603 sa zaznamenala daň 44 okovov vína, v roku 1604 52 okovov. Pomerne podrobné údaje máme aj z rokov 1569 - 1600. V roku 1569 to bola daň 25 okovov, 1573 - 51 okovov, 1577 - 31 okovov, 1578 - 128 okovov, 1579 - 85 okovov, 1580 - 120 okovov, 1582 - 15 okovov, 1586 - 272 okovov, 1595 - 36 okovov, 1597 - 32 okovov, 1600 - 85 okovov. Takže minimálne od roku 1569 sa v obci pestuje vínna réva.
   Oboje Rišňovce museli byť v 70. - 80. rokoch 18. storočia už dobre konsolidovanou usadlosťou, lebo ako také ich už opisujú rôzne historické pramene, mali vlastnú samosprávu a podobne. V obci bol dôležitý cestný uzol. Z Nitry viedla cesta cez Mlynárce a Rišňovce do Hlohovca; z obce však viedla i odbočka do Veľkého Zálužia a na juh ďalej. Poznáme viacero údajov o obci z rokov 1778 - 1779. V Dolných Rišňovciach označených ako obec sa vtedy evidoval 1 kaštieľ a 1 kúria, katolícka fara, škola, drevený most, cesty 2. kategórie. Z hľadiska poľnohospodárskeho 354 katolíkov, 20 rodín kolónov a 16 rodín želiarov na dohodu obrábalo polia a lúky 2. kvality, pasienky 3. kvality. Úžitok mali aj z hájov na blízkych kopcoch. Celkove tu bolo 10 celých a 1/24 sessie, 57 dík. Obec musela platiť ročnú daň vo výške 221 dukátov a 21 grajciarov. Aj Horné Rišňovce sú uvádzané ako obec, patril k nim aj majer Kamocsa. Žilo tu 18 rodín kolónov, želiarov 10 rodín, celkove to bolo 198 katolíkov. Sesií v obci bolo iba 7 a 1/28, dík ale až 70, preto obyvatelia museli zaplatiť ročnú daň až 271 dukátov a 50 grajciarov. Polia boli ohodnotené do 2. akostnej triedy, lúky, pasienky, vinice do 3. triedy. V súpise sa nespomínajú žiadne tunajšie významné stavby.
   V inej časti tohto dokumentu sa o oboch obciach dočítame: "V Dolných Rišňovciach sú stredne úrodné polia, farnosť má pole, ktoré je možné obsiať 1,5 mericou obilia, farár má pole, ktoré je možné obsiať 10 mericami obilia a lúky, ktoré požnú 3 kosci. Domy sú podobné na stavby v iných obciach, časť z nich je vo viniciach. Ročné poplatky sa poskytujú z poľnohospodárskej výroby a ručnej práce, desiatky sa dávajú Nitrianskej kapitule ako cirkevnému zemepánovi. Svetskými zemepánmi sú členovia rodín Bošáni, Šándor a Michal Huňady. Obecný cintorín je mimo usadlosti, ohradený priekopou. Zachovávajú sa všetky protipožiarne pravidlá. Cesty sú opravené, pripravené pre akékoľvek použitie.
   Vedľa Dolných Rišňoviec sú aj Horné. Domy v nich sú totožné s dolnorišňovskými. Ročné poplatky sa platia z vinohradníctva, desiatky sa odovzdávajú Nitrianskej kapitule. Zemepánmi sú členovia rodín Kubinský, Székely, Ördödy, Šándor, Bošáni. Aj tu je miestny cintorín, dobre opravené cesty a takisto sa zachovávajú protipožiarne opatrenia". V oboch Rišňovciach, spomínaných sumárne ako Nagy Récsény, dĺžka poštových ciest bez priekopy dobrej kvality je 550 siah, zlej kvality 1000 siah.
   Rišňovce sa v krátkosti spomínajú aj v 4. zväzku Notícií Mateja Bela. Administratívne patrili do Nitrianskej stolice a nitrianskeho slúžnovského obvodu. Bel uvádza: "Horné a Dolné Rišňovce, v súčasnosti brané ako jedna usadlosť sú právne späté s rodinou Rišňovských. Kaštieľ bol čiastočne porušený tureckými vpádmi a inými vojenskými udalosťami. Teraz patria rodine Šándorovcov".
   Začiatok 19. storočia priniesol do okolia Hlohovca dosť výraznú zmenu. Aj keď bola iba krátkodobá, regiónu sa dotkla dosť podstatne. Boli ňou napoleonské vojny. Ako je všeobecne známe, od 90. rokov 18. storočia viedol vtedajší rímsko-nemecký cisár František I. (1792 - 1835) päťkrát vojnu s francúzskym generálom, neskôr cisárom Napoleonom I. (1804 - 1813). Rakúsko a Uhorsko všetky vojny prehralo, preto sa neraz stalo, že vojaci museli utekať pred Francúzmi aj územím Slovenska. Časť z týchto dejov sa odohrala aj priamo v Rišňovciach. František I. prehral v októbri roku 1805 pri juhonemeckom Ulme už svoju tretiu vojnu s Napoleonom I. Ten prešiel pozdĺž Dunaja do Rakúska, obsadil Viedeň a niektoré oddiely z jeho armády prekročili Dunaj a obsadili časť západného Slovenska, najmä mestá Bratislavu, Trnavu. Menšie jazdecké výzvedné hliadky sa dostali až ku Hlohovcu. V novembri 1805 sa síce sformovala nová rakúsko-ruská armáda, tú ale Napoleon v bitke pri Slavkove 2. 12. 1805 opäť porazil a prinútil ju ustúpiť. Podľa podmienok prímeria museli ruské spojenecké vojská cára Alexandra I. (1801 - 1825) pod velením Kutuzova okamžite odísť naspäť domov do Ruska. Cez Slovensko sa vracali v troch prúdoch. Ich presun zabezpečovali miestne orgány a viacerí stoliční úradníci. Tak napr. vieme, že na území medzi Nitrou a Pohroním od 15. do 24. 12. 1805 bývalo 31 500 ruských vojakov, mali 7 000 koní. Boli rozmiestnení podľa hodností a postavenia v zemepanských a sedliackych domoch. Stolice si potom vyúčtovali všetky náklady spojené s ubytovaním ruských vojakov. V jednom z dokumentov je aj záznam, že "generalis Kutasson Nittria ad Récsény reversam esse". Malo to byť niekedy medzi 15. a 17. decembrom 1805. Ako sme už uviedli, Rusi koncom decembra opustili celé Ponitrie a Pohronie. Koľko dní bol Kutuzov v Rišňovciach nevieme, ale v dokumente je aj správa o tom, že už na druhý deň, t. j. 18. 12. sa kolóny vojakov pobrali ďalej. Našťastie pre obec, prítomnosť ruských vojakov nezanechala žiadne škody a hoci ešte v roku 1809 sa priamo v Hlohovci znenazdajky objavila 12-členná hliadka napoleonského vojska, tá blízke okolie neprehliadala. Horšie však bolo, že v Hlohovci sa vtedy zriadila vojenská nemocnica, z čoho vznikol ešte v tomže roku mor. Určite zasiahol aj Rišňovčanov, lebo v zápisnici zo zasadnutia stoličnej šľachty z roku 1816 je záznam, že kvôli tejto epidémii viacero obyvateľov opustilo svoje usadlosti. Kedy bola nemocnica zrušená, nevieme. Miestna situácia sa však upokojila až po páde Napoleona v rokoch 1813 - 1815.
   Obec bola počas 18. a 19. storočia typickou zemianskou obcou. Polia, lúky, pasienky, lesy vlastnilo niekoľko šľachtických rodín a tí ich spolu so svojimi poddanými využívali na poľnohospodársku výrobu. Hoci zemania žili v menších kúriách a poddaní boli u nich v podnájme, alebo žili vo vlastných domoch, až príliš veľký rozdiel medzi oboma skupinami obyvateľov obce nebol. Z radov bohatších gazdov či remeselníkov bol každoročne volený richtár a jeho pomocníci. Tí zodpovedali za riadne plnenie pracovných povinností, odovzdávanie daní, pokoj v obci a podobne. Asi takáto bola situácia až do roku 1848, kedy bolo zrušené poddanstvo. V tomto roku síce ľudia dostali osobnú voľnosť, základné práva, ale väčšinou im aj naďalej chýbalo to najdôležitejšie, väčší osobný majetok. Takže zostali v závislosti na zemepánoch aj naďalej. Zo zemepánov sa stali statkári, z malých políčok sa vytvoril veľkostatok, rozparcelovaný až po roku 1918. Veľké majetky tu patrili aj Kuffnerovi a barónovi Stummerovi, ktorý na svojich poliach pestoval plodiny pre cukrovar v neďalekom Sládkovičove. V rámci spoločenskej situácie ešte treba spomenúť zriadenie školy okolo roku 1870 a výstavbu lokálnej železničnej trate z Lužianok do Hlohovca v roku 1897, na ktorú sa napojili aj Rišňovce. Od roku 1894 je v starých dokumentoch naznačená existencia miestnej pošty, od roku 1899 aj so zavedeným telefónom.
   V roku 1828 mali Dolné Rišňovce 36 domov, žilo tu 268 obyvateľov, v Horných stálo 38 domov, kde žilo 260 ľudí. Počet obyvateľov sa počas 19. storočia neustále menil. Záviselo to od úrodných a neúrodných rokov, chorôb a iných faktorov. Po roku 1848 sa mohli ľudia už voľne sťahovať, takže v dokumentoch z týchto čias vidno časté prechody z jednej obce do druhej, resp. do blízkych miest a podobne. V roku 1869 mali Dolné Rišňovce až 439 obyvateľov, v roku 1880 ale iba 368, 1890 zase 481, v rokoch 1900 - 1910 až 565. Horné Rišňovce mali v daných rokoch takýto pohyb občanov: v roku 1869 - 387 ľudí, v roku 1880 iba 381, v roku 1890 už 397, v roku 1900 - 447, v roku 1910 - 659 trvale prihlásených obyvateľov. V roku 1925 došlo k oficiálnemu zlúčeniu oboch obcí, čím sa vytvorili dnešné Rišňovce.
   Z roku 1856 sa zachovala jedna z najstarších máp dolnorišňovského chotára, z roku 1857 aj chotára Horných Rišňoviec. V roku 1857 došlo v oboch obciach ku komasácii majetkov. Bola to akcia nariadená štátom, kde sa mali odškodniť najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva(za nútené poddanstvo od začiatku 11. storočia do roku 1848). Vyčlenila sa časť cirkevnej a šľachtickej pôdy, lúk, pasienkov atď. a poskytla sa možnosť, aby tieto zeme získali najchudobnejšie rodiny do osobného vlastníctva. Pre mnohých ľudí komasácia znamenala veľký zlom v ich živote, lebo celý život hrdlačili "na panskom" a teraz si mohli obhospodarovať vlastnú pôdu. Preto sa ju snažili čo najlepšie obrábať. Ale veľmi rýchlo zistili, že pridelená pôda stačí ledva na pokrytie najnutnejších potrieb rodiny, takže museli aj naďalej chodiť vypomáhať na polia bohatších gazdov. Časť pôdy sa pomerne rýchlo vrátila do rúk pôvodných majiteľov. Ľudia nemali za čo kupovať v konzumoch, krčmách niektoré potraviny, preto dávali do zálohy najprv celoročné výnosy z polí a ak bolo viacero neúrodných rokov za sebou, nakoniec aj pôdu. Tak sa zeme pridelené chudobným predali bohatším gazdom, krčmárom, statkárom a ľudia chodili robotovať "na panské" ako za starých čias. Mapy novej pokomasačnej úpravy rišňovských pozemkov sú z roku 1857, mapy novej výmery urbárskych pozemkov z roku 1864. Z rokov 1857 a 1859 sa zachovali aj miestne pozemkové knihy, v ktorých by sa určite dalo nájsť veľa zaujímavostí.
   Spoločenskú situáciu v obci na konci 60. rokov 19. storočia vidno veľmi dobre podľa zachovaných sčítacích hárkov obyvateľstva Uhorska v roku 1869. Bolo to prvé úradné štátom organizované sčítanie ľudí, domov a majetku. Sčítací komisári chodili z obce do obce, prešli všetky trvale osídlené domy a zaznamenali nielen počet ľudí ktorí tu bývali, ale aj počet izieb, komôr, hospodárskych prístavieb, všetko domáce zvieratstvo. U obyvateľov sa sledoval ich pôvod, vek, sociálne postavenie, príbuzenské vzťahy s ostatnými členmi domácnosti, náboženské vierovyznanie. Sčítacie hárky z roku 1869 sú jedným z najvýznamnejších dokladov o vtedajších pomeroch v štáte. Dobre, že sa zachovali aj pre oboje Rišňovce. Ich jediným nedostatkom je, že sa z hárkov nedozvieme presné znenie mena jednotlivých rodín, lebo v rámci vtedajšej maďarizačnej politiky sú všetky mená silne zmaďarizované, aj keď ich nositelia boli nemaďarského pôvodu.
   Podľa hárkov z roku 1869 v Dolných Rišňovciach stálo 52 domov, ale nie všetky boli obývané. Najstarší obyvatelia sa narodili medzi rokmi 1800 - 1810, teda mali v čase sčítania okolo 60 rokov. Starší nie sú zaznamenaní. Prevažná väčšina obyvateľov bola rímsko-katolíckeho vierovyznania, žilo tu však aj niekoľko rodín občanov židovskej viery a evanjelického vierovyznania.
   V dome č. 1 žil 58-ročný šľachtic Rudolf Šándor a jeho žena Anna Majténiová s rodinou, panské slúžky Kocúrová a Bojtárová a pastier oviec Čitala, ďalej rodina Tkáčovcov, Klačkovcov, Križanovcov, Hanákovcov, Paulíkovcov. Tkáč bol taktiež pastierom, ostatní bírešmi. V kaštieli sa vtedy zaevidovala 1 komora, 3 maštale, 1 ovčinec, 1 humno, cca 30 izieb, iných komôr a kuchyne. Rudolf Šándor bol vtedy najbohatší zemepán Dolných Rišňoviec. Vlastnil 3 kobyly, vymiškovaných koní, 8 kráv, 200 oviec a 3 ošípané. V dome č. 2, na fare, bývali farár Ignác Butašovič, jeho gazdiná Rumpleová, sluhovia Macháč, Prčík, Peterková. Fara mala 3 izby, 2 pivnice, 2 maštale, 1 humno. V dome č. 3 bola škola. Učiteľom bol vtedy Jozef Chedeczy, pomáhal mu Antonín Brezina, v dome bola aj slúžka Varadyová. Obývacia časť školy mala 3 izby a 1 kuchyňu. V dome č. 4 bola asi krčma. Žil tu s rodinou krčmár Ivanovský a rodiny jeho sluhov Hrušku, Bartu, Hrebíkovej. Podľa dokumentu tu vraj boli 2 izby, 1 komora, 1 kuchyňa, 1 maštaľ a 1 humno. V dome č. 5 žili rodiny roľníka Michala Šachora a jeho sluhov Šimorovcov. V dome č. 6 rodina roľníka Múdreho a domáca Júlia Fleischerová s dcérou. V dome č. 7 rodina ďalšieho roľníka Szameka a slúžky Čatajová a Síkorová. V dome č. 8 roľnícka rodina Šachorovcov. V dome č. 9 rodina bírešov Tarandovcov, Škopcovcov, domáca Pečeňadská a židovský učiteľ Adolf Apfel. V dome č. 10 rodina želiara Vršeckého, gazdu Beneda. Aj v domoch č. 11 - 13 žili väčšinou roľníci: Šefčíkovci (č. 11), Škopekovci so sluhami Kudelášom a Ambrom (č. 12), Ivanovci, Pavúkovci. V dome č. 14 žil výrobca obručí Ján Pagáč a podnájomník Jakub Löwy. V dome č. 15 gazda Štefák, pomocníci Sochor, Krajčovič. V dome č. 16 ďalší gazda Špaček, jeho sluha Zudor a rodina Múdrych. V dome č. 17 Bílikovci, Farkašovci, Doležajová a Kožuch. V dome č. 18 roľník Káčer, 19 ďalší roľník Križan a rodina Múdrych. V dome č. 20 pastier Čurgala a sluha Cibulka, č. 22 ďalší pastier Bartek a rodina Marcinekových. V dome č. 23 rodina gazdu Knoteka a Anna Bohunická, č. 24 iného gazdu Juríčeka, č. 25 gazdovcov Káčerovcov a Slobodovcov. V dome č. 26 žili rodiny želiarov Hasprunáka a Cvika, obuvníka Weinera. V dome č. 27 gazda Hrdina, rodina Valkovičovcov, sluhovia Šimora, Hrdina. Ďalšie tri domy boli želiarske, žili tu rodiny Czipeczovcov (č. 28), Rajčekovcov (č. 29), Schaimovičovcov (č. 30). Ďalšie dva zase gazdovské s rodinami Dubravovcov (č. 31) a slúžkou Huszárovou, Škarbalovcov (č. 32). V dome č. 33 žila rodina kováča Novožára, pomocník Zeman, slúžka Cibuľová. V domoch č. 34 - 39B gazdovské rodiny Blehovcov (č. 34), Navrátilovcov (č. 36), Ďurákovcov a Miklošovcov (č. 37), Janišovcov (č. 38), Říhovcov (č. 39A - B). V dome č. 40 žilo až 65 ľudí, pritom tam nie sú evidované žiadne domáce zvieratá ! Boli to sluhovia, bíreši Jeruzalemovci, Hercegovci, Komišovci, Čechovci, Lační, Kapucínovci, Plátenikovci, Labudovci, Adamkovičovci, Poláčikovci, Fialovci, Piršelovci, Dolnákovci, Paštrnákovci, Zelinkovci, Minárikovci, Popelkovci, Domanická a panskí podnájomníci Bauerovci, Popperovci. V dome č. 41 žil stolár Kretz a bednár Fabricius. V domoch č. 42 - 47 želiari Hniličková (č. 42), Kudelár (43), Kaufman (44), Častek a Huszár (45), Poláčik (46), Nikodém (47). V dome č. 48 žila rodina roľníka Kučeru, č. 49 želiara Períčeka, Kurta, č. 52 pastierov Rešetku, Trakovického a Dvořáka. Domy č. 21, 35, 50, 51 neboli obývané.
   Po prečítaní tohto zoznamu každého hneď zarazí množstvo českých mien. Sčítací komisári ich vyznačovali červenou ceruzou, lebo sa sledovala aj otázka širšej migrácie obyvateľstva. Sú to všetko prisťahovalci z Moravy, cca 15 - 20 rokov dozadu, žiaľ, nie je uvedené, z ktorých miest a obcí: Múdry (dom č. 6), Beneda (10), Bilik (17), Káčer (18), Marcínek (22), Hrdina, Valkovič (27), Rajček (29), Novožár (33), Navrátil (36), Janiš (38), Říha (39A), Bauer, Čech, Pláteník (40), Fabriciová (41), Hnilička (42), Častek (45), Nikodémová (47), Kučera (48), Kurtová (49). Keby sa to sčítalo, tak Moraváci tvorili v roku 1869 minimálne 1/5 obyvateľov obce. Zopár bolo remeselníkov, ďalší sa priženili asi kvôli pôde. Zvyšní Dolnorišňovčania prišli do obce podľa záznamov z blízkeho okolia: Hlohovca, Nitry, Piešťan, Veľkého Zálužia, Kľačian, Ratkoviec, Lukáčoviec, Alekšiniec, Dolnej Krupej, Trhovišťa, Nových Sadov, Kočína, Kocuríc, Kapiniec, Žlkoviec, Čápora, Trakovíc, Ripnian, Bábu ale aj Gajár, Skalice, Borského Mikuláša.
   V zozname obyvateľov Dolných Rišňoviec je vyčlenený ako samostatná časť aj majer Bešeňov. Boli tu evidované iba 2 domy. V prvom žili šľachtici Bábothyovci, slúžka Hajdáková, sluha Pavlík. V druhom žila rodina Neumanovcov, bíreši a sluhovia Vajči, Karabčík, Trbala, Kováčik, Harabíb, Gnada, pastieri Zachar, Motúz. V tomto dome sa zaevidovali 2 kobyly, 4 vymiškované kone, 4 ľahké kone, 7 kráv, 120 oviec, 4 ošípané. Okrem občanov židovskej viery Neumanovcov ostatní boli rímskokatolíci.
   V Horných Rišňovciach sa v roku 1869 nachádzalo 62 budov. Domy č. 1 - 2 boli gazdovské. Žili tu 3 rodiny Slobodovcov a na č. 1 aj slúžky Bažíková, Káčerová. Domy č. 3 - 4 boli želiarske. žili tu rodiny Záturovcov (č. 3), Šonkovcov, Grmannovcov (4). V dome č. 5 žil gazda Šimora a sluhovia Bárta a Pavúková, na č. 6 žil statkár Móric Schlüster, sluhovia a bíreši Kľačko, Kisbírová, Vatrán, Poláková, Gogovci. Dom č. 7 bol neobývaný. Domy č. 8 - 11A boli opäť gazdovské. Patrili rodinám Chudých (8), Jurenovcov (9), Pavúkovcov (10), Prosňanovcov (11A), na č. 9 žili aj želiarky Supková a Biténiová. Dom č. 11B patril tiež želiarom Müllerovcom. Boli to židia, rodina pozostávala z 6 detí a rodičov, ako ich jediný osobný majetok sa uvádzajú 2 kone. V dome č. 12 žila gazdiná Šimorová, č. 13 stolár Halačka a želiarka Paulíková, v domoch č. 14 - 17B ďalší želiari Valkovičovci (14), Alakšinskí (15), Slobodovci a Klistinajová (16), Knotekovci, Havránek (17A), Halmešovci (17B). V domoch č. 17C žili sluhovia Polívkovci, Viden, Kozáková, Schneiderová, č. 18 obuvník Lukovský a želiari Kurilovci, Kopoční, č. 19 krčmár Preisz a sluha Bileg, č. 20 gazdiná Pavúková a slúžka Pajčová. Domy č. 21 - 25 boli opäť gazdovské. Žili tu rodiny Vaňurovcov (21), Šimorovcov (22), Drábekovcov (23), Ondrejkovcov so sluhom Bártom (24), Kivičovcov (25). pod č. 26 je uvedený dom richtára Emanuela Debnára (mal 69 rokov). Domy č. 27 - 31 boli zase gazdovské, žili v nich Bekovci a sluha Machalínek (27), Potokovci, Šerédiovci, Schwatzovci, bíreši Períčekovci a Hrebíčkovci (28), Göröghovci a sirota Tejfölössyová (29), Kubíčekovci (30), Bílekovci a Čvíčalovci (31). Dom č. 32 bol želiarsky. Obývali ho Lorinczovci a Ondrejičkovci. V dome č. 33 bola rodina gazdu Hajdúcha, č. 34 želiara Kadleca, č. 35 gazdu Bíleka, č. 36 pekára Huberta, č. 37 gazdinej Červenej. V dome č. 38 žili panskí hájnici František Krajčí st. a jeho syn František Krajčí ml., ďalej želiarka Tótová, jej dcéra, sirota Kata a sluha Períček. V dome č. 39 žil výrobca strešnej krytiny Hofmann a želiari Mauler a Parenica a Maiszelovci uvedení ako domáci. Dom č. 40 bol prázdny, na č. 41 žili bíreši Ondrejkovci, Grmanovci, Paulíkovci a Zvonárová. V dome č. 42 žil kolársky majster Fabricius, č. 43 želiar Gurina, v dome č. 44 Wasserwolfovci so sluhami Huszárom a Dusinským, č. 45 Štraserovci a sluha Švagerka. V dome č. 46 žil kováč Zajíc a jeho pomocník Šuranský, na č. 47 bíreši Macháčovci, Nosálovci, Sutovečovci, č. 48 Reichovci. Dom č. 49 bol prázdny. Domy č. 50 - 62 boli bírešské, želiarske a sluhovské. Žili tu rodiny Uhlíkovcov, Starinských, Dúbravovcov (50), Potokovcov (51), Benedovcov, Waragovcov, Nikodemová, Bojtárová, Ženková (52), Gábrišovcov, Hanákovcov (53), Löwyovcov a Weiszovcov (54), Rubalovcov a Remenárovcov (55), Paulíkovcov (56), Vlčíkovcov (57), Novákovcov (58), Škorecovcov (59), Strhanovcov (60), Žáčikovcov, Lakkovcov, Grmanových (61), Mikulovcov, Koprnová a Huszárová (62).
   Väčšina obyvateľov obce bola rímsko-katolíckeho náboženstva, evanjelíci neboli zaznamenaní žiadni. Zato bolo v obci hodne židovských rodín: Schlüslerovci (6), Müllerovci (11B), Preiszovci (8), Kivičovci (25), Debnárovci (26), Potokovci, Šerédiovci, Schwartzovci (28), Hubertovci (36), Wasserwolfovci (44), Štraserovci (45), Reichovci (48), Potokovci (51), Löwyovci a Weiszovci (54), cca asi tretina ľudí z obce. Nedá sa vždy povedať, že by to boli najbohatší obyvatelia Horných Rišňoviec, lebo neraz mali taký istý majetok ako bíreši a želiari. Čo sa týka pôvodu prevažnej časti obyvateľstva, bol podobný ako sme spomenuli už u Dolných Rišňovce. Do obce sa prisťahovávali ľudia z najširšieho okolia, včítane Dolných Rišňoviec. Opäť je tu však veľmi výrazná vrstva moravských prisťahovalcov Záturovci (dom č. 3), Šonkovci (4), Halačkovci  a Paulíkovci (13), Valkovičovci (14), Lukovskí, Kurilovci, Kopoční (18), Bilegovci (19), Drábekovci (23), Machalínek (27), Períčekovci (28), Hajdúchovci (33), Maulerovci, Maiszelovci a Parenica (39), Gurinovci (43), Švagerka (45), Šuranský (46), Waragovci (52), Hanákovci (53), Kollárovci (55), Vlčíkovci (57), Novákovci (58), Strhanovci (60). V obci nemali nijaké výsadné postavenie, lebo sú väčšinou označovaní ako želiari, sluhovia. Podľa zoznamov veľmi pekne vidno, ako sa dostali do Horných Rišňoviec. Napr. v roku 1869 47-ročný Alexander Zátura z domu č. 3 si zobral za ženu lukáčovskú dievčinu Máriu (pôvodné meno nepoznáme) a spolu mali 5 detí: Evu, Pavla, Ondreja, Martina, Petronelu. Tie sa narodili už v Horných Rišňovciach. Je veľmi pravdepodobné, že do Rišňoviec prišiel kvôli pôde. Opačný prípad je u rodiny Halačkovcov (dom č. 13), kde Michal Halačka bol pôvodom z Veľkého Orvišťa, prišiel do Horných Rišňoviec a k nemu sa privydala dievčina Mária z Moravy a v Rišňovciach sa im narodila dcéra Amália.
   Z prehľadov obyvateľstva Dolných a Horných Rišňoviec a majera Bešeňov vidno, že minimálne 60 % miestnych ľudí pracovalo v poľnohospodárskej výrobe u bohatších gazdov či zemepánov. Asi 20 % sa venovalo remeselníckej výrobe, čím zabezpečovali najnutnejšie potreby vtedajších Rišňovanov. Bolo tu zopár kováčov, pekár, obuvníci, stolári, kolári a debnári. Viac ani obe obce nestačili uživiť. Vekový priemer vtedajších občanov bol cca 40 - 50 rokov, 70-ku nemal ani jeden. Aj keď sú zapísané mená značne zmaďarizované, vidno, že asi 30 % ľudí malo moravský pôvod, asi 20 - 25 % židovský, zvyšok tvorili Slováci, resp. poslovenčení Maďari z okolitých obcí.
   Predpokladáme, že spoločenská situácia v oboch Rišňovciach sa nezmenila ani do rozpadu Rakúsko-Uhorskej monarchie v roku 1918. Aj naďalej tu boli skupiny bírešov, sluhov a želiarov, stredne bohatých gazdov, remeselníci a zopár zemanov so šľachtickým pôvodom. Ešte v rokoch 1920 - 1921, 1924 si museli miestni poľnohospodárski robotníci, maloroľníci a iní občania vymáhať zlepšenie svojho postavenia štrajkami. Až po vzniku 1. Československej republiky v roku 1918 sa začalo s parceláciou miestneho veľkostatku a na rozdelenej pôde sa usadili najmä českí legionári.