Rišňovce, lepšie povedané ich bývalá časť Dolné Rišňovce, sú v písomných dokumentoch spomínané až pomerne neskoro. Konkrétne od roku 1272. Na prvý pohľad sa zdá byť táto skutočnosť dosť zarážajúca, lebo obec vždy ležala pri hlavnej ceste medzi Nitrou a Hlohovcom. Tento priestor bol osídlený už od pradávna, teda aj počas stredoveku. Čakalo by sa, že prvé zmienky o obci budú aspoň z konca 12. alebo aspoň začiatku 13. storočia.
   Ale keď si vezmeme prvé historické správy o blízkych obciach, vidíme, že aj tu je pomerne veľký rozdiel v jednotlivých rokoch, kedy sú o nich prvé záznamy. Napr. Alekšince a Rumanová sa spomínajú už v roku 1156 v súvislosti s darovaním desiatkov z Ostrihomského, Nitrianskeho, Tekovského a Hontianskeho komitátu ostrihomskej kapitule. V listine je síce spomenutých niekoľko desiatok vtedy existujúcich obcí, ale treba podotknúť, že sa tu nespomínajú všetky obce z uvedenej oblasti, ale len tie, z ktorých desiatky mali pripadnúť kapitule. Osobne verím, že v Rišňovciach bolo už vtedy nejaké súvislejšie osídlenie. V listine z roku 1156 sa nespomínajú asi preto, lebo nepatrili do jurisdikcie Ostrihomského arcibiskupstva, ale iba do správy nejakej miestnej cirkevnej či svetskej inštitúcie. Oproti tomu Lukáčovce sa tiež uvádzajú pomerne neskoro, až v roku 1264 a Pastuchov dokonca v roku 1276.
   Zdalo by sa, že roky prvých zmienok o obciach môžu naznačiť určité chronologické úseky osídľovania tohto regiónu, keď by začiatkom 12. storočia boli osídlené niektoré úrodnejšie a prístupnejšie lokality a až počas 13. storočia, hlavne po vpáde Tatárov (1241 - 1242), by boli doosídľované Tatármi zničené lokality. Keď si ale polohy obcí, spolu s ich prvými zmienkami vyjadríme geograficky, uvidíme, že tomu tak nie je. V nejednom prípade by tu vznikol paradox, že najprv sa osídlili vyššie položené oblasti, neskôr nižšie položené celky. Takto osídľovanie určite neprebiehalo, lebo ľudia v stredoveku v prvom rade vyhľadávali ľahko prístupné plochy s úrodnou zemou, blízkym potokom, čiastočne chránené pred vetrami. Až keď boli takéto polohy už obsadené, pristupovalo sa k dodatočnej kolonizácii, keď sa vyhľadávali polohy pre lúky, pasienky, chov dobytka, obilninárstvo a podobne.
   Podnet k prvej písomnej zmienke o obci v stredoveku vždy vyšiel od miestneho vlastníka pôdy, či už ním bola cirkevná inštitúcia, kráľovskí úradníci, stoliční úradníci alebo miestni šľachtici. Jedine ak sa niektorý z týchto vlastníkov dostal do právneho sporu s iným, tak bolo nutné spor riešiť súdnou cestou a preto sa priebeh súdu a jeho výsledok zapísal na pergamen. Keď si ale miestni zemepáni osobné spory vybavovali nesúdnou cestou nezachoval sa nám o tom žiadny doklad, takže mnohokrát navonok vzniká dojem, ako by pred obdobím núteného spísomňovania právnych dokumentov neexistovalo žiadne trvalejšie osídlenie, čo však nieje pravdou.
   Toto je asi aj prípad Rišňoviec, od neolitu viac-menej trvale osídlenej oblasti, kde napr. len z 10. storočia poznáme kostrový hrob z polohy nad železničnou stanicou. Nájdenie ďalších dokladov stredovekého osídlenia je určite len otázkou času a podrobnejšieho prieskumu celého rišňoveckého regiónu. Je veľmi pravdepodobné, že súvislejšie stredoveké osídlenie bolo v tomto kraji minimálne od záveru 11. storočia.
   Tzv. Zoborská listina z roku 1113, kde sa Rišňovce nespomínajú, by mohla nasvedčovať, že buď obec už patrila do majetkovej sféry benediktínskeho opátstva sv. Hypolita na Zobore pri Nitre, ale nebola v tom čase zdaňovaná. Alebo vôbec nepatrila zoborským benediktínom a patrila napr. Nitrianskemu biskupstvu, alebo patrila nejakým miestnym šľachticom, ktorých mená sa nezachovali.
   Nie je možné si predstavovať stredovekú obec, či dedinu tak veľkú ako dnešnú. Bežné stredoveké sídlisko malo 8, maximálne 10 domov. K nim patrili hospodárske a výrobné objekty a tzv. zásobnicové jamy, kde sa uschovávala úroda obilia pre jednu rodinu, či menší kolektív obyvateľov. V jednom dome žilo cca 3 - 5 ľudí. Ich životné podmienky boli veľmi zložité, lebo často zápasili s nepriazňami počasia, neúrodou, chorobami, nepríjemným hmyzom, hlodavcami a podobne. Životná úroveň v menších sídliskových aglomeráciách sa zlepšila až počas 13. - 15. storočia. Vtedy sa od domov začali odčleňovať hospodárske objekty, výrobné objekty, skvalitnilo sa poľnohospodárstvo (prešlo sa na trojpoľný systém, kde vždy časť pôdy ležala úhorom) a podobne. Takže, ak sme napísali, že Rišňovce do polovice 13. storočia boli asi dosť malé, neznamená to, že boli nevýznamné, ale boli podobné na stovky rovnakých lokalít na Slovensku. Je veľmi pravdepodobné, že pôvodné osídlenie v rámci dnešnej obce bolo roztratené, t. j. bolo viacero samostatných centier so zopár domcami a až v 13. storočí sa začali tieto centrá sceľovať do jedného väčšieho celku, ktorého meno sa potom objavuje aj v písomných prameňoch. Jednotlivé centrá pôvodného osídlenia Rišňoviec sa určite v budúcnosti objavia s pomocou archeologických prieskumov a výskumov.
   Odkiaľ dostali Rišňovce svoje meno ? S určitosťou to nevieme povedať. Vieme iba toľko, že v historických dokumentoch sú Dolné Rišňovce spomínané ako Rechen, Eghazasrechen, Alsó-Récsény a Dolne Rissowcze, v nemeckej verzii Unter Ritschen a v slovenskej Dolní Ryssňowce, potom znovu v pomaďarčenej forme Alsó-Récsény. Horné Rišňovce boli nazývané Kysrechen, Felsö-Récseny a Horne Rissowcze, aj Ober Ritschen a Horní Rissňowce, v pomaďarčenej úradnej podobe Felsö-Récsény. Okrem týchto dvoch základných častí dnešných Rišňoviec však písomné pramene uvádzajú v roku 1274 usadlosť Geňov a usadlosť Komoču. Slovo "reccsen" znamená v maďarčine zapráskať, zaprašťať; nemecké slovo "Ritz, Ritze" sa prekladá ako štrbina, trhlina, "ritzen" znamená škrabnúť, vyryť. J. Stanislav predpokladá slovanský pôvod názvu obce v zmysle ryšavý, rysavý. Takisto slovanský pôvod uvádza pre osadu Komoča. Názvy tohto typu sú rozšírené na veľkej časti Európy. Osada Geňov mohla získať svoj názov z osobného mena Hans.
   Ale stredovekých lokalít s prídomkom "récse, récsény" bolo veľa: Lipszky v roku 1808 uvádza napr. Récse, čiže Ratiersdorf, Račišdorf - dnešnú bratislavskú Raču, Recse čiže Lanárdfalu v bývalej župe Száthmár, Recse čiže Fontinarecse v župe Bihár, Kis a Nagy Récse v župe Szalad, Recske v župe Heves a Gemer. A to neuvádzam význam "recse" v rámci pomiestnych názvov, ktorých je takisto dosť. Vidno, že termín "recse" bol v stredovekom a novovekom Uhorsku pomerne rozšírený.
   Zaujímavý je poznatok I. Szentpéteryho, že v listine z roku 1259 sa spomína hradný služobník menom Rechun. Pôsobil ako služobník hradu v stoličnom Belehrade, naproti tomu iný hradný služobník, ale s menom Regun pôsobil na hrade Szolgagyör. Je slovo "récsény" v podstate transkripčný prepis mena Rechun ?, alebo mena Regun ? To sa už asi nedozvieme. Je však veľmi isté, že nie Rišňovskí dali svoje meno obci, ale naopak, keď títo šľachtici prišli niekedy v 70. rokoch 13. storočia do areálu dnešných Rišňoviec, tak prevzali už meno dávno jestvujúcej usadlosti.
   Žiaľ, zachované historické pramene nám neumožňujú bližšie povedať, aké boli osudy tunajších obyvateľov pred rokom 1272. Zo všeobecnejších dejín nitriansko-trnavskej oblasti ale vieme, že toto územie neraz trpelo vpádmi cudzích armád. Najničivejšie sa tu prejavili asi Tatári, keď po porážke Uhorského vojska 11. 4. 1241 pri rieke Slanej prenasledovali uhorského kráľa Belu IV. (1235 - 1270). Pri úteku sa dostal až na hrad Nitra. Tu svoj oddiel posilnil miestnymi vojakmi a utekal ďalej k rieke Morave, odtiaľ do Viedne a až do Záhrebu. Vieme o tom, že Tatári sa snažili dobyť aj hrad Nitru, čo sa im ale ani do začiatku februára 1242 nepodarilo. Odolali aj hrady Bratislava, Komárno, Fiľakovo a Abovský Novohrad, preto Tatári vyplienili asi všetky slabšie chránené obce, dediny a mestečká na juhozápadnom Slovensku, na dolnom Pohroní a na východoslovenskej nížine. Je viac než isté, že Rišňovce, ktoré už v tejto dobe museli predstavovať väčšiu sídliskovú jednotku, kvôli ich položeniu na hlavnej ceste medzi hradmi Nitra a Hlohovec Tatári neobišli. Určite obec vyplienili, ale ju našťastie nespustošili natoľko, že by zanikla. Veď o 30 rokov neskôr sú tu doložené už Dolné Rišňovce a Geňov. Iné lokality sa z vpádu Tatárov spamätávali omnoho dlhšie. Druhá nečakaná "návšteva" prišla v druhej polovici roku 1242. Rakúsky vojvoda Fridrich II. Babanberský (1230 - 1246), ktorý si vynútil počas Belovho úteku do Viedne Bratislavskú, Mošonskú, Šopronskú stolicu, sa po odchode Tatárov rozhodol, že spomenuté stolice obsadí vojensky. Preto prenikol s vojskom až po Hlohovec a určite by išiel aj ďalej, keby ho v priestore medzi Trnavou, Trenčínom, Hlohovcom neboli porazili branné hotovosti Nitrianskej a trenčianskej stolice vedené Belom IV. Pri spôsobe stredovekých bojov, keď vojsko obľahlo široký priestor a v ňom rabovalo, je veľmi pravdepodobné, že aj Fridrich II. rakúsky sa na čas ukázal v Rišňovciach. Čo to znamenalo pre miestnych ľudí, nie je treba podrobnejšie opisovať.
   Určitým zlomovým obdobím pre vývoj Rišňoviec sú 70. roky 13. storočia. Dosvedčujú to nielen listiny z rokov 1272, 1274, ale aj správy o príchode Rišňovských, ukrytie veľmi cenného súboru strieborných mincí "na roli zvanej Fizardov, teda Tizardov" .
   Najprv sa však treba zmieniť o najstaršej doteraz známej historickej správe o obci v pergamenovej listine z roku 1272. Napísali ju na príkaz vtedajšieho uhorského kráľa Štefana V. (1272 -1290) dňa 30. 4. 1272. Má charakter donačnej listiny. Kráľ ňou udelil synom Eurnoga, teda Dominikovi, Edeuchovi, Štefanovi a ich príbuzným niekoľko usadlostí Buus, Coplot a Rechen. Spomenutí služobníci určite museli byť v kráľovských službách, lebo dokument obsahuje ešte poznámku, že vyššie uvedené zeme patrili dovtedy do nitrianskeho hradného panstva a až kráľovským nariadením z roku 1272 boli z neho vyňaté a darované. K listine ešte toľko, že ju napísal predstavený kráľovskej kancelárie, prepošt varadínskej cirkvi magister Benedikt.
   Dominik, Edeuch, Štefan a nemenovaní ďalší služobníci dostali uvedené zeme za nejaké zásluhy. Aké to asi boli, si ľahko domyslíme, keď si bližšie osvetlíme udalosti zo začiatku 70. rokov 13. storočia v priestore juhozápadného Slovenska. Syn Bélu IV. - Štefan V. (1270 - 1272) mal vtedy veľké vojenské problémy. Na Slovensko vtedy vpadol so svojim asi 80 - 90 000 vojskom český a rakúsky panovník Přemysl Otakar II. (1253 - 1278). Bola to odveta za vojenské výboje Štefana V. na Morave a Dolnom Rakúsku. Přemysl Otakar II. prekročil rieku Moravu v polovici apríla 1271. Po dobytí hradov Bratislava, Devín, Stupava atď. získal mesto Trnavu. Časť jeho vojska prenikla k Nitre a odtiaľ až ku Hronu, potom sa vrátilo do Bratislavy. Je veľmi pravdepodobné, že niekedy na prelome apríla a mája 1271 vyplienili vojská Přemysla Otakara II. i Rišňovce. V boji s nepriateľom sa určite osvedčili aj Dominik, Edeuch, Štefan a iní, takže po odchode Přemyslovských vojsk zo Slovenska, mohol začať Štefan V. konsolidovať domáce pomery a popritom aj začal s obdarovávaním svojich verných. Tým, že svojim prívržencom dal určitú pôdu, nielenže ocenil ich zásluhy v boji s nepriateľom, ale v podstate podnietil aj kolonizáciu zničeného územia a tým aj zvýšenie jeho hospodárskeho významu.
   Postavenie vtedajších Dolných Rišňoviec a osady Geňov potvrdzuje aj iný výrazný historický doklad. Je ním súbor strieborných, jednostranne razených mincí, ktorý našli v lete roku 1941 Jozef Antušek so svojim sluhom Dominikom Šturmom "pri obrábaní poľa v polohe FIZARDOV". Pluh odrezal z malej šedohnedej nádobky vrchnú časť a na svetle sa zablyšťalo skoro 2500 mincí.

Nález 2436 ks uhorských brakteátov z polohy Fizardov (ukrytý do zeme asi v roku 1271)

Podľa odborného inventáru Numizmatického oddelenia Historického múzea Slovenského národného múzea v Bratislave sa ich zachránilo 2436. Vieme však, že ešte v tomže roku sa našlo ďalších 5 mincí, ktoré sa dostali do numizmatickej zbierky Slovenského národného múzea v Martine. Je isté, že nález nebol zachránený celý, lebo keď pluh odlomil vrch z nádoby, časť mincí sa určite vysypala a neboli už nájdené.
   Takéto peniaze, aké sa našli v Rišňovciach, dnes

Základné typy mincí z nálezu

nazývame brakteáty. Razili ich v Nemecku, Čechách, Morave, Uhorsku, Poľsku a Sliezku cca od roku 1130 až do polovice 14. storočia. V rišňovskom poklade sa našli uhorské brakteáty razené asi v rokoch 1190 - 1240, troch základných typov. Viac ako polovicu nálezu tvoria mince s motívom panovníka sediaceho na tróne; asi 40% mince s motívom troch do seba včlenených hláv. Na zvyšných minciach je asi obraz kráľovského trónu. V poklade bol aj jeden rakúsky fenig s obrazom sfingy a orlice s roztiahnutými krídlami. Rišňovský nález je najväčším nálezom uhorských brakteátov zo Slovenska a jedným z najväčších v rámci Karpatskej kotliny. Už to mu zaisťuje veľmi čestné miesto medzi nálezmi mincí z 11. - začiatku 14. storočia. Preto bol po niekoľko desaťročí vystavovaný v numizmatickej expozícii umiestnenej na hrade v Bratislave. Vo svojej dobe mal pomerne vysokú hodnotu, asi 810 súdobých rakúskych či nemeckých mincí. Pri priemernej hmotnosti uhorských brakteátov cca 0,2 - 0,3 g, v celom poklade je asi 450 g čistého striebra. Na dnešné pomery to nie je veľa, no v 12. - 13. storočí bol bežný človek rád, keď získal 10 - 20 takýchto mincí. Niekoľko tisíc brakteátov pri sebe mali iba obchodníci, významní štátni úradníci, cudzí kolonisti, rytieri idúci bojovať s Tatármi a podobne. Numizmatická analýza mincí z rišňoveckého pokladu priniesla viacero veľmi zaujímavých faktov. Napr. že brakteáty, na ktorých po dlhé roky bádatelia videli kvôli ich zotrelosti iba nezreteľnú veľkú škvrnu, nesú motív troch navzájom spojených mužských hláv. Jedna je výrazne starecká, s bradou, fúzmi, vráskami. Druhá mladícka, s bradou, ale bez vrások, tretia detského výzoru. Je to personifikácia sv. Trojice, veľmi vzácna v našom prostredí, lebo obraz časti človeka s tromi tvárami sa objavuje iba na stredovekých freskách. Zobrazenie na tomto type uhorských brakteátov je jedným z najstarších stredovekých vyobrazení sv. Trojice ako "Triglava" v rámci celej Európy! Dobrá zachovalosť mincí z rišňovského nálezu umožnila veľmi presne zistiť ich hmotnosť, priemer, čistotu kovu, čo takisto napomôže ďalšiemu numizmatickému bádaniu.
   Nás však bude predovšetkým zaujímať, kedy a prečo bol celý poklad zakopaný do zeme. Pri prvotnom publikovaní nálezu v roku 1950 sa myslelo, že túto finančnú hotovosť ukryli do zeme počas vpádu Tatárov, asi v roku 1242. Ale rakúska minca z rišňovského nálezu datuje jeho ukrytie do mladšieho obdobia. Preto si myslím, že aj tento poklad dokladá ničivý vpád českých a rakúskych vojsk Přemysla Otakara II. v roku 1271.