a. Roky 1918 - 1939

   Do roku 1925 boli Dolné a horné Rišňovce samostatnými obcami. Do Dolných Rišňoviec patrili: Dolná dedina, Salaše - východná strana od cesty Rišňovce - Rumanová, Bešeňov a Genov. Do Horných Rišňoviec patrili: Horná dedina, Zisk, Párovce a Salaše - západná strana. Kostol a škola boli v Dolných Rišňovciach. V roku 1919 mali Dolné Rišňovce 591 obyvateľov a Horné Rišňovce 709 obyvateľov.
   Prvá svetová vojna priniesla do rodín nesmierne utrpenie, hlad a biedu. Muži od veku 20 do 50 rokov museli narukovať, doma zostali len ženy, deti a starci. Ťažkosti boli s obrábaním pôdy, najmä však so žatevnými prácami. V mnohých prípadoch museli kosiť ženy a staršie deti. Nedostatok chlapov v rodinách úrady neskoršie riešili tak, že prideľovali do rodín na poľnohospodárske práce vojnových zajatcov, a to podľa počtu narukovaných chlapov. Počas vojny sa prejavili nedostatky v zásobovaní obyvateľstva doma, ale i vojakov na frontoch. Preto na príkaz okresných úradov miestne úrady vykonávali u obyvateľstva súpisy zásob obilia vhodných na rekviráciu. Tieto sa často uskutočňovali za asistencie četníkov. Ľudia preto schovávali obilie do vykopaných jám - tzv. "zbožných jám". Pre vojenské účely musel na príkaz slúžneho okresu miestny farár Štefanovič súhlasiť s odovzdaním dvoch zvonov pre vojenské účely.
   Konec 1. svetovej vojny znamenal rozpad Rakúsko - Uhorskej monarchie a vyhlásenie vzniku 1. Československej republiky dňa 28. 10. 1918. Maďarské jednotky v Nitre a okolí však neopúšťali svoje stanovištia. Ich veliteľ ešte 8. 12. žiadal, aby sa občania z Nitry so zbraňou v ruke bránili proti československému vojsku, ktoré 5. 12. 1918 oslobodilo Leopoldov a Hlohovec. Československá jednotka po oslobodení Hlohovca prenikla až k Rišňovciam. Tu, v oblasti železničnej stanice, chotára Kamač a Vagadoš, dochádzalo k lokálnym prestrelkám medzi československými a maďarskými vojakmi. Aby sa predišlo bojovému stretnutiu medzi československými a maďarskými jednotkami, mesto Nitra vyslalo do Rišňoviec zvláštnu komisiu, aby s veliteľom československej jednotky kpt. Ing. Neumanom podpísali dohodu o pokojnom oslobodení Nitry. Táto dohoda bola podpísaná v Dolných Rišňovciach na notárskom úrade.
   Radosť z ukončenia vojny bola veľká, ale bolo i veľa žiaľu za padlými. Z obce v 1. svetovej vojne padlo 40 mužov. Dosvedčuje to pomník padlým v tejto vojne pred kostolom, ktorý zobrazuje anjela držiaceho padlého vojaka. Za hodné spomenutia stojí, že v roku 1935 ho posvätil osobne Andrej Hlinka. Na pomníku sú uvedené mená občanov Rišňoviec, ktorí padli na frontoch v rokoch 1914 až 1918. Z prvej svetovej

Padlí v jednotlivých rokoch. Rok Meno Vek 1914 Jozef Domeček Ján Hrabárik Jozef Chudý Michal Períček Ján Šturma Jozef Vereš 26 ročný 31 ročný 28 ročný 39 ročný 26 ročný 36 ročný 1915 Jozef Daniš Jozef Fiala Jozef Fogada Ján Chudý Jozef Križan Imrich Múdry Bartolomej Pauk Augustín Sloboda Michal Šimora Štefan Tĺčik Augustín Valkovič 40 ročný 20 ročný 33 ročný 26 ročný 40 ročný 24 ročný 25 ročný 20 ročný 28 ročný 34 ročný 28 ročný 1916 Štefan Červeňanský Ján Fogada Augustín Hegeduš Augustín Knotek Teofil Knotek František Kolóny Daniel Kremnický Štefan Kremnický Jozef Križan Jozef Sláviček Dominik Sloboda Tomáš Šimora Štefan Štefák Izidor Valkovič 19 ročný 42 ročný 21 ročný 28 ročný 39 ročný 43 ročný 20 ročný 20 ročný 42 ročný 41 ročný 21 ročný 24 ročný 24 ročný 22 ročný 1917 Ján Gurina Johan Janeg Jozef Ondrejka Melicher Pauk Štefan Sochor Imrich Šimora Jozef Tĺčik 22 ročný 29 ročný 20 ročný 27 ročný 20 ročný 25 ročný 39 ročný 1918 Michal Kubovič Dominik Sloboda 25 ročný 20 ročný

vojny sa vrátili aj invalidi Jozef Bílik, Anton Görög, Izidor Káčer, Silvester Riha a ďalší.
   Životné podmienky maloroľníkov, nádenných poľnohospodárskych robotníkov a bezzemkov pred 1. svetovou vojnou, ale aj po nej, boli veľmi ťažké. Na veľkostatkoch boli prevážne len sezónne práce, iných pracovných príležitostí nebolo. Preto mnohí obyvatelia obce sa vysťahovávali za prácou do Ameriky, Kanady a Argentíny. Pamätníci uvádzajú, že sa v tých rokoch za more vysťahovalo 20-25 obyvateľov obce. Mená niektorých uvádzame: Jozef Zátura, Justína a Jozef Paúkoví, Jozef Sloboda, Vendel Zátura, Rozália Záturová, Margita Rapantová, Ciprián Valkovič, František Valkovič, Štefan Hanák, Tomáš Šimora, Jozef Pšenka, František Macháč, Benada, Chudý, Novák, Knotková, Šimorová, Görögová, Ľudovít Káčer a dcéry Emília a Mária, Ľudmila Vitková, Oľga Rapantová, Augustín Riha. Niektorí sa po rokoch vrátili domov.
   Dôsledky dlhej vojny, bieda a utrpenie spôsobili, že obyvatelia obce boli nespokojní so svojim položením. Celková nepriaznivá situácia vytvárala podmienky k organizovaniu štrajkov poľnohospodárskych robotníkov na veľkostatku Dioseckého cukrovaru a grófa Kuffnera v roku 1921 a 1924. Poľnohospodárskí robotníci miestnej obce podporovali aj štrajky organizované na panstvách v Alekšinciach a v Rumanovej. Jedným z organizátorov týchto štrajkov bol Gejza Grman, ktorý sa neskoršie vysťahoval do Francie.
   Nezamestnanosť a nedostatok pracovných príležitostí pokračovali aj po pozemkovej reforme a zvlášť v období všeobecnej hospodárskej krízy (1929-1932). V tomto období sa vysťahovalo za prácou do Francie viac ako 40 prevažne mladých ľudí: Ľudovít Vaško s manželkou, Ľudovít Šturma s manželkou, František Šturma s manželkou, Jozef Sochor s manželkou, Jozef Svrbický s manželkou, Peter Galánek s manželkou, Eliáš Tĺčik s manžekou, Štefan Vacolík, Rozália Šlapková, súrodenci Elemír Markovič, Františka Markovičová, Margita Markovičová, Katarína Markovičová, Jozef Mezey, Michal Hanák, Michal Vršecký s manželkou, Izidor Valkovič, Ondrej Farkaš, Ján Šimora, Jozef Štefák, Mária a Etela Pauková, Mária Vivodíková, Alojzia Chudá, Jozef Vaško, František Svrbický, Štefan Hrabárik, Dominik Križan, Františka Križanová, Margita Vršecká, Alojzia Vršecká, Anna Danišová, Anna Štefáková, Katarína Miháliková, Justína Tĺčiková, Otília Tĺčiková, Oršula Patúcová - Vršecká. Väčšina z nich sa vrátila do obce po obsadení Francúzska nemeckou armádou v roku 1940.
   V tomto regióne vznikli na prelome tridsiatich a štyridsiatich rokov nové pracovné príležitosti.