Je zaujímavé, že v roku 1274 sa Rišňovce spomínajú už ako dané novému rodu - Rišňovským. Nevieme, či bola nejaká rodová spojnica medzi predchádzajúcimi zemepánmi obce a ich novými majiteľmi, ale asi nie.
   Čo hovorí dokument z roku 1274 o príchode Rišňovských ? Uvádza tieto skutočnosti. Kráľ Ladislav IV. Kumánsky (1272 - 1290) sa rozhodol obdarovať svojho verného služobníka Michala, syna Vítka. Tak dal Michalovi, jeho otcovi Vitkovi, bratovi jeho otca Sykovi a Michalovým bratom zvaným Moga, Ochuda a Ibrahim zeme Gunu a Rechen s tým, že budú z užívania platiť po 5 váh striebra ročne. Týmto sa všetci menovaní stanú kráľovskými servientami a daná donácia majetku bude platiť aj pre ich deti. Dokument bol napísaný v Budíne a spečatený obojstrannou pečaťou.
   Takto sa teda dostali Rišňovskí do Rišňoviec a už onedlho tu založili dve základné vetvy rodu. Ako sa máme možnosť dozvedieť z iných dokumentov, Michal mal syna Šimona, od neho sa začína alekšinská vetva rodu Rišňovských. Naproti tomu Ochud sa stal zakladateľom rišňoveckej vetvy rodu, ktorá už natrvalo sídlila iba v obci. Z historických prameňov nevyplýva, že by mal Mog nejakých potomkov, Abrahám mal iba syna Petra, ďalšie pokračovanie tejto časti rodu nepoznáme.
   V dokumente z roku 1274 je veľmi zaujímavý najmä údaj, že Rišňovskí musia platiť "quinque ponderum". Podľa J. Lukačku tento termín označuje spoločníkov, ktorí sa v mene kráľa podieľali na ťažbe železných rúd a drahých kovov. Žiaľ, v dokumente nie je napísané, o aký kov sa jedná. Iba vieme, že ešte v roku 1594 sa pokúšali viacerí ťažiari obnoviť ťažbu na mieste zvanom Vynna hora, čo sa im nepodarilo, lebo ložiská boli príliš malé. Takýchto kondicionárov bolo vtedy na Slovensku veľa. Vtedy sa ešte neťažilo banským spôsobom, ale exploatovali sa iba ľahko prístupné povrchové náleziská rúd, tie sa však rýchlo vyčerpali. Neraz sa stalo, že miestnych baníkov na prelome 12. a 13. storočia vystriedali baníci z Nemecka, od 2. polovice 13. storočia sa na ťažbe podieľali aj príslušníci regionálnej šľachty. V našom prípade určite členovia rodiny Rišňovských. Bolo by lákavé vedieť, že sa niekde v obci kedysi dolovalo zlato alebo striebro. Žiaľ, odporuje tomu celková geografická situácia tejto oblasti. Zlato je vždy viazané na kremenné žily, v pohorí Tríbeč sa v stredoveku zlato síce získavalo, ale iba v oblasti Skýcova, Kostolian pod Tríbečom, Zlatna, Hostí a pod. Preto predpokladáme, že jediným cenným materiálom, ktorý sa tu mohol povrchovo dolovať, je sedimentárna železná ruda. Netreba ľutovať, že sa tu neťažili drahé kovy. Pre stredovekého človeka bolo z hľadiska uľahčenia jeho ťažkého života mnohokrát cennejšie železo. Veď z neho sa dali vyrobiť poľnohospodárske a remeselnícke nástroje, denne potrebné veci, súčasti domu, vozov, ale i zbrane a iné veci. Železné nástroje umožňovali premeniť lesy a háje na úrodnú pôdu, vystavať si vlastný dom, mať možnosť ho chrániť, obrábať pôdu, mať z nej úžitok a podobne.
   Rišňovskí chceli po zaujatí obce získať aj ďalšie majetky. Preto už v roku 1275 znovu predstúpili pred Ladislava IV. a žiadali si udeliť už dávnejšie opustenú obec, kedysi usadlosť nitrianskeho hradu, zvanú Elekchy. Obec bola opustená asi pod vplyvom Tatárskeho vpádu v roku 1242 a až Rišňovskí spôsobili jej znovuosídlenie. V listine sú menovaní opäť skoro všetci Rišňovskí: Mog, Ochud, Abrahám spolu s uvedením ich postavenia, boli hradnými jobagiónmi. Vítko so synmi ale zostal až do konca 13. storočia bývať naďalej na svojich majetkoch v Rišňovciach, až ich potomkovia potom bývali aj v Rišňovciach aj Alekšinciach.
   Do miestnych pomerov veľmi rušivo zasiahol jeden z najvýznamnejších uhorských šľachticov Matúš Čák Trenčiansky. Sľubmi a hrozbami prinútil väčšinu miestnej šľachty, aby vstúpila do jeho služieb a tým pádom bola aj proti úradnému uhorskému kráľovi Karolovi Róbertovi z Anjou (1308 - 1342). Zopár šľachticov dokázalo určitý čas odolávať náporu Matúša Čáka, ale jeho vojskám neodolal ani nitriansky hrad, nieto málo opevnené šľachtické sídla. Preto viacerí menší zemania postupne vstupovali do služieb Matúša Čáka. Aj časť Rišňovských sa dala do jeho služieb a vydržali v nich až do jeho smrti v roku 1321. Odkedy slúžili Matúšovi Čákovi presne nevieme. Z roku 1305 je dokument, že Pavol z Čakajoviec, predstaviteľ Nitrianskej stolice potvrdzuje, že v Rišňovciach podľa donácie Ladislava IV. majú právo sídliť Ochuz a Abrahám, šľachtici z Rišňoviec. Takže ešte v roku 1305 boli Rišňovskí viacmenej nezávislí. Do služieb Matúša Čáka asi vstúpili až na prelome 1. a 2. decénia 14. storočia a ako sme už uviedli, boli tu až do roku 1321. Po smrti svojho protivníka ale Karol Róbert začal tvrdo prenasledovať všetkých prívržencov Matúša Čáka. Preto niekedy v roku 1321 - 1323 skonfiškoval v prospech eráru aj majetky Ernestovho syna Štefana sídliaceho v Rišňovciach. Dal ich svojmu vernému stúpencovi Štefanovi, synovi Beňadika z Mojmíroviec. Kedy to presne bolo, nevieme, ale čas konfiškácie môže naznačiť dokument z roku 1321, kde Nitrianska kapitula potvrdzuje rozdelenie rišňovskej usadlosti medzi "nobiles de Rechen" a šľachticov z Mojmíroviec, tu sa ale spomína zámena majetkov medzi oboma šľachtickými rodmi. Ako hranice daných pozemkov mali slúžiť cesty k Šintave a Hlohovcu. Rišňovskí sa rozhodli pre nich nepriaznivý majetkový stav čo najrýchlejšie vyriešiť. Pretože nemohli vzhľadom na svoju nedávnu minulosť počítať s pomocou kráľa a pravdepodobne neboli ani tak bohatí, aby Štefanovi ponúkli nejaké odstupné, museli sa s ním dohodnúť inak. 28. 4. 1323 boli Nitrianskou kapitulou napísané dva dokumenty, ktoré túto situáciu riešili. V prvom sa uvádzajú príčiny konfiškácie majetku a jeho pridelenia Štefanovi z Mojmíroviec. Okrem nich sa uvádza, že Syka, syn Leustacha, Mikuláš, Ondrej, Imrich a Ján, synovia Ochuda, Peter, syn Abraháma chcú žiť v Alekšinciach, ktoré už kedysi za Ladislava V. dostali ako rodinný majetok. Obsah druhej listiny je približne takýto: "Nitrianska kapitula potvrdzuje, že Leustachov syn Syka, Mikuláš a Ondrej, synovia Oguza s bratmi Jánom a Imrichom, takisto aj Abrahámov syn Peter, šľachtici z Rišňoviec, majitelia usadlosti zvanej Alekšince ... súhlasia so zámenou tohto majetku pre šľachetného pána magistra Štefana, syna Benedikta z Mojmíroviec za Rišňovce, ktoré kedysi svojou vlastizradou proti kráľovi Karolovi Štefan, syn Ernesta stratil ...". Ďalej nasleduje podrobná metácia majetkov obidvoch rodov - "prvá hranica ide k ceste vedúcej k jazierku, kde sú zeme Leustacha a jeho bratov, potom ďalej ku kostolu, odtiaľ k riečke. Je to hranica oddeľujúca zeme Leustacha od usadlostí Rišňovce. Tu sa vchádza na rišňovské panstvo Šimona, syna Mikuláša a po starobylej ceste až k Lukáčovciam a späť k veľkej ceste idúcej do Hlohovca. V blízkosti sú dva stromy ... je tu i spojnica troch ciest, z nich jedna sa oddeľuje do Lukáčoviec, druhá do Alekšiniec ...". Dnes by sa už žiaľ nedala rekonštruovať sieť ciest a hraničné čiary, ktoré sa spomínajú v dokumente, lebo terén je už dávno upravený. "Arbores pirorum", iné menšie lesíky, háje a pásy kríkov oddeľujúce jednotlivé parcely sú už dávno vyrúbané. Aj napriek tomu, listina z roku 1323 poskytuje jeden z najpodrobnejších opisov územia medzi Rišňovcami, Alekšincami a Lukáčovcami skoro až do začiatku 18. storočia. Dokument z roku 1323 teda potvrdzuje skutočnosť, že v Alekšinciach už vtedy natrvalo sídlili Šimonovi synovia Tomáš a Mikuláš. Synovia Ochuda Mikuláš, Ondrej, Imrich a Ján sa natrvalo usídlili zase v Dolných Rišňovciach. Iné historické správy nám dokladujú, že Šimonovi synovia okrem Alekšiniec vlastnili aj Horné Rišňovce a ďalšie majetky mali aj v Šulekove. Preto treba aj Rišňovských z Rišňoviec aj Alekšiniec majetkovo zaradiť medzi príslušníkov strednej šľachty.
   Doba vlády Ajouovcov v Uhorsku (1308 - 1387) mala aj svoje pozitíva. Nepokojná situácia zo začiatku 20. rokov 14. storočia sa postupne upokojila, takže nastal postupný rozvoj miest a dedín. Lokality so starším osídlením sa rozrastali, miestni zemepáni vďaka novým poliam a oráčinám získaným klčovaním lesov a hájov nadobúdali nové majetky. Podľa genealogickej tabuľky Rišňovských, vypracovanej pracovníkom Historického ústavu SAV v Bratislave, J. Lukačkom vidno, že aj Rišňovských bolo čoraz viacej. Pretože chotár rišňovského panstva nebol až taký rozsiahly, aby mohol uživiť tak početnú famíliu, začalo dochádzať nielen k sporom medzi Rišňovskými a zemepánmi okolitých obcí, ale aj medzi Rišňovskými navzájom. Z roku 1369 poznáme dokument, kde sa riešil spor o zeme medzi Ondrejom, Jánom, Ladislavom, synmi Filipa de Choban a Ondrejom, synom Mikuláša z Rišňoviec. Obaja mali listiny Nitrianskej kapituly potvrdzujúce ich nárok na majetky, ktoré museli ukázať na zhromaždení nitrianskej stoličnej šľachty. Spor skončil asi vzájomným zmierením.
   Oveľa tvrdší spor ale vznikol v roku 1372. Majitelia Dolných Rišňoviec a časti Alekšiniec Ondrej a Peter obvinili majiteľov Horných Rišňoviec a inej časti Alekšiniec Mikuláša, Ondreja, Šimona, že úmyselne poškodili ich majetky. Už od skorej jari vypásali dobytkom lúky, ohňom zničili ohrady z raždia a tŕnia, ktoré chránili obsiate polia, šípom smrteľne poranili Pavlovho syna Tomáša. Na akcii sa mal zúčastniť aj služobník šľachticov z Alekšiniec Peter, zvaný Žoldoš. Spor nebol vyriešený k obojstrannej spokojnosti, preto potýčky o pôdu pokračovali medzi oboma vetvami Rišňovských až do roku 1526. Keďže výnosy z panstva neboli schopné uživiť obe rodiny, časť z ich príslušníkov sa dala do vojenských služieb uhorských panovníkov. Preto niektorých Rišňovských nazývali aj Katona. Prví Katonovci, Peter a Mikuláš sú známi už z roku 1395 - 1455. Pochádzali z alekšinskej vetvy. Za verné služby dostávali ďalšie majetky, napr. Peter Katona dedinu Čáčov na Záhorí. Služby Katonovcov využil v boji s husitmi aj rímsko-nemecký cisár a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský (1387 - 1437), jeho vojvodca Štibor z Beckova a Ilockí z Hlohovca. Zdá sa, že Katonovci získali počas vojny pomerne slušný majetok. Pred rokom 1447 požičali Mikuláš Katona a jeho príbuzní Štefan, Šimon, Ondrej 300 zlatých dukátov magnátovi Štefanovi z Rozhanoviec, za čo im on dal do zálohy svoj majetok Červeník. Potomkovia Štefana z Rozhanoviec nemohli v roku 1447 túto sumu splatiť, dokonca si požičali ešte ďalších 800 dukátov, takže je veľmi pravdepodobné, že Červeník Katonovci vlastnili dlhšie obdobie. Ondrej z Alekšiniec mal pred rokom 1446 ako záloh aj Veľké Šarovce v Tekove.
   Aj napriek zbohatnutiu časti Rišňovských, spory medzi nimi pretrvávali naďalej. Dnes je ich ťažko komentovať, lebo nemáme dostatok podkladov na to, aby sa rozhodlo, ktorá strana mala pravdu. Tak v roku 1469 vraj Tomáš z Rišňoviec obsadil časť oráčin svojho suseda Tomáša z Alekšiniec, preto sa tento odvolal k palatínovi. V polovici augusta 1479 zase vtrhli na panstvo Jána z Rišňoviec Štefan z Alekšiniec a jeho poddaní, zaujali tu 60 jutár oráčin, zorali ich a obsiali. Odvetná akcia určite prišla veľmi skoro.
   V polovici 15. storočia vymiera Katonovská časť alekšinskej vetvy. O Mikulášovi a Tomášovi nie je známe, že by mali mužských potomkov. Aj Šimonovi potomkovia vymierajú začiatkom 16. storočia. Takže do 20. rokov 16. storočia vymrela celá alekšinská vetva rodu Rišňovských. Najvýznamnejším z posledných alekšinských bol Ondrej, ktorý na čas vytvoril pomerne rozsiahle pozemkové vlastníctvo. Patrili sem Alekšince, Horné Rišňovce, Šulekovo, Čáčov, Opatovce, Výčapy, Dolné Otrokovce, majere Malé Etejovce, Barca a Barakon čiže Gáň. Síce posledné správy o Ondrejovi sú z roku 1515, je možné predpokladať, že zahynul v bitke proti Turkom pri Moháči v roku 1526.
   Genealogická tabuľka rišňovskej vetvy rodu ukazuje, že aj väčšina z jej príslušníkov žila iba do bitky pri Moháči. Ich majetky okrem Dolných Rišňoviec poznáme iba čiastočne. Z roku 1511 - 1512 sú správy o tom, že vtedajší kráľ Vladislav II. (1490 - 1516) povoľuje Ladislavovi zo Svätého Petra a Ondrejovi z Rišňoviec, aby prevzali a medzi sebou si rozdelili opustené územie v dedinách Cabaj a Hostie. Cabajský majetok mal Ondrej v správe minimálne do roku 1516, pravdepodobne aj naďalej, lebo viaceré dokumenty z roku 1516 potvrdzujú, že mu Cabaj podľa práva skutočne patrí. Ďalší Ondrej z Rišňoviec sa spomína v listine z roku 1519. Kráľ Ľudovít II. (1516 - 1526) povoľuje Petrovi Oponickému, aby dal časť svojich majetkov v nitrianskej stolici Mikulášovi Oponickému. Ako jeden zo servientov Mikuláša sa uvádza práve "Andreas de Rechen". Možno, že jeden z posledných záznamov o Ondrejovi z Rišňoviec je kusý výpis z protokolov Nitrianskej kapituly, kde sa uvádza, že v roku 1520 Boldiszár Chama si od Ondreja požičal 8 dukátov, do zálohy mu dal 2 poddaných.
   Slovník historických mien starých šľachtických rodov zo 14. - 17. storočia spomína viacero Récsényiovcov, konkrétne v roku 1497 Jána, 1498 Juraja, 1512, 1516 vyššie uvedeného Ondreja. Aj keď autor slovníka našiel Juraja v dokumentoch viažucich sa k Jasom a Kumánom, nakoniec tvrdí, že meno Récsényi má jednoznačný pôvod v Rišňovciach. Takže asi by bolo správne, aby všetci šľachtici s týmto menom boli označovaní ako Rišňovskí. Asi jeden z najmladších dokladov pre sledovanie mena Rišňovský poznáme z roku 1921 - 1922. Vtedy publikoval János Risnyovszky sériu článkov o tlačiarňach pôsobiacich v Nitre.
   Ale vráťme sa od sledovania Rišňovských opäť k dejinám obce. Veď v Rišňovciach pôsobili aj iní pre obec významní ľudia. Napr. farár Mikuláš, spomínaný ako správca farnosti a chrámu v Dolných Rišňovciach už v roku 1332 - 1337. Podľa Fügedyho tu bolo vraj už v roku 1372 10 šľachticov s maďarským menom, 1 so slovenským a 4 s bližšie nerozlíšeným, k roku 1480 však našiel dokument, že tu vraj okrem Rišňovských žili aj príslušníci rodín Perech, Pap, Pal, Zabo, Was, Faczyan, Bwza, Sthanko, Anderko, Sthary, Symon, Gar, Toth, Jana. Ťažko rozhodnúť nakoľko má pravdu, lebo by bolo treba vedieť, akej národnosti bol pisár, ktorý daný dokument zapisoval. Uvidíme aj u ďalších dokumentov zo 16. - 18. storočia, že niekedy aj tie najslovenskejšie mená sa dali zmaďarizovať, resp. poriadne skomoliť. Predpokladáme, že v Rišňovciach v roku 1480 určite žili najmä Slováci, či sa časť šľachty necítila byť Maďarmi, už asi nezistíme. Podľa Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku sa uvádza v roku 1452 v Dolných Rišňovciach 18 usadlostí. Žiaľ o Horných Rišňovciach a o majeri Geňov takéto údaje nemáme. Teoreticky môžeme predpokladať, že celé Rišňovce mohli mať cca 30 - 33 usadlostí, kde žilo asi 150 ľudí.